Po stopách dávnej Bratislavy
Od mája 2016, odkedy vychádza bratislavská príloha denníka SME, má historik Vladimír Tomčík každý týždeň v novinách historické okienko o zaujímavosti alebo málo známom historickom fakte o Bratislave. Denník SME práve vydáva zbierku týchto textov vo forme knihy, ktorá sa bude predávať hlavne spolu s novinami v utorok 23. októbra. Kniha je určená nielen potomkom rodených Prešporákov, ale všetkým, ktorí dychtia spoznať históriu a zaujímavosti nielen hlavného mesta, ale utvoriť si obraz o tom, ako sa u nás žilo kedysi. Stáť bude 4,99 eura a kúpiť sa bude dať v stánkoch naprieč celým Slovenskom. V rozhovore prinášame ochutnávku, na čo sa môžu čitatelia tešiť.
Bratislava ukrýva mnoho pokladov, o ktorých často nevedia ani rodení Bratislavčania. Málokto napríklad vie, čo sa skrýva v soche archanjela na Michalskej veži alebo že druhým miestom na svete, kde sa po Francúzsku vyrábalo šampanské, bola práve Bratislava. Pýši sa viacerými takýmito skvostami?
„Takýchto pikantérií je v Bratislave množstvo. Mesto má totiž úctyhodnú dvetisícročnú tradíciu mestského sídla.
Na vrchole Michalskej veže ukrývajú poklady Čítajte Čo sa týka archanjela na Michalskej veži, v baroku bolo bežné, že pri opravách sôch na vežiach sa do nich dávali lístky s menami reštaurátorov či peniaze, a keď sa socha o dvesto rokov neskôr znova otvorila pri oprave, našli sa v nej takéto odkazy.
V reštaurátorstve sa to však deje aj dnes a nielen u nás, ale po celej Európe. Zaujímavejšie je však to šampanské.
Bratislavské šampanské bolo pritom také populárne, že Palugyayove šampanské bolo zaradené vo vinotéke na Titanicu. Bratislava však bola okrem Francúzska napríklad aj druhou krajinou na svete, kde sa umelo pestovali šampiňóny.“
Kde v meste sa pestovali?
„Po celom meste. V obrovských pivniciach pod domami. Často boli totiž aj viacposchodové, kde skladovali napríklad víno, a tak v nich bolo miesto aj na pestovanie šampiňónov.
V tom čase neboli v meste žiadne autá, vozy ťahali kone, takže o hnojivo nebola núdza.“
Keď má Bratislava takúto bohatú históriu, môže skrývať aj nejaký poklad, ktorý nemusel byť dodnes objavený?
„Okrem pekných dievčat, ktoré sú pokladmi, viem dať konkrétny tip, kde sa jeden skutočne v meste nachádza.
Je v klariskom kostole. Zachovala sa aj kovová tabuľa, ktorá o ňom svedčí a dnes je uložená v mestskom múzeu. V šifrách je na nej napísané, kde presne sa poklad nachádza. Nikto ju však doteraz nerozlúštil.“
Nie je to len legenda?
“Nevestinec na Obchodnej ulici bol mestský podnik, jeho zakladateľom bol magistrát, správcom mestský kat a z výnosov sa financovali cirkevné inštitúcie.
„
„Môže to byť, samozrejme, aj legenda, no v tomto prípade sa vieme oprieť aj o logické základy.
Keď totiž v roku 1783 Jozef II. zrušil žobravé mníšske rády, medzi ktorými bol aj klariský, tak je vysoko pravdepodobné, že pri tom, ako jeho stúpenci odchádzali z kláštora, zamurovali v jeho objekte nejaké cennosti.“
O tom zrejme nevie veľa ľudí, keďže poklad sa ešte nenašiel. Možno tento rozhovor inšpiruje niekoho, aby sa pustil do jeho hľadania. Vy takúto ambíciu nemáte?
„Keďže som v živote nehrával karty a ani som nelúštil krížovky, tak by som asi ťažko rozlúštil tento nápis.
Nevieme totiž, či je v latinčine, nemčine, maďarčine alebo v nejakom inom jazyku. Ak by sa však našiel nejaký záhadológ, ktorý šifru vyrieši, mohol by sa so mnou potom prípadne o poklad podeliť.“
Okrem klarisiek sú zaujímavé aj iné kostoly a kláštory v meste. Nehovoriac o Dóme sv. Martina a klenotoch v ňom a pod ním, ale napríklad legenda sa viaže aj k františkánskemu kostolu. Z neho vraj v stredoveku každý večer krčmárom oznamovali, kedy mali prestať nalievať svojim zákazníkom. Mohlo to byť naozaj tak a ako to fungovalo?
„Nejde o legendu, ale fakt. V kostole sa totiž nachádzal zvon, ktorý nazývali Zvon lumpov alebo Pivný zvon.
Vinohradníci sa konkurencii bránili Čítajte Dokumentuje to aj to, že Bratislava nebola iba mestom vína, ako si často myslíme, ale v minulosti sa tu varilo pivo v omnoho väčšom množstve ako dnes. No a tento zvon oznamoval koniec šenkovania a nalievania, ktoré bolo v stredoveku veľmi prísne. Máme zachované doklady napríklad aj o tom, že v jednom hostinci nechceli prestať piť a strhla sa tam bitka.
Preniesla sa na ulicu a zapojil sa do nej aj mestský kat so svojimi pomocníkmi. Skončilo to tak, že previnilci, ktorých by v súčasnosti zrejme iba pokarhali za porušenie občianskeho spolunažívania, boli vtedy odsúdení na trest smrti.“
A aj ich naozaj popravili?
„Nie, nakoniec sa trest smrti nevykonal. No vtedy platili v meste skutočne tvrdé pravidlá.“
Keď sme pri františkánskom kostole, nie každý vie, že vežička v Sade Janka Kráľa, ktorá tam stojí ako altánok, je vlastne vrcholok gotickej veže františkánskeho kostola. Ako sa tam dostal?
„Môže za to zemetrasenie v roku 1897. Poškodilo totiž aj vežičku na kostole a hrozilo, že spadne, tak ju zložili a rozobrali.
Bolo to ešte v čase romantizmu a tak v petržalskom parku, ktorý je najstarší obecný park v Európe, postavili túto vežu na pamiatku a na františkánskom kostole urobili jej repliku.“
Zemetrasenie nie je bohužiaľ jedinou katastrofou, ktorá Bratislavu významne poznačila. Mesto totiž niekoľkokrát aj vyhorelo. Okrem neslávneho požiaru v roku 1811, ktorý zničil Bratislavský hrad, ľahlo popolom o 102 rokov neskôr aj takmer celé Podhradie. Oheň vtedy vraj hasili až neuveriteľných dvanásť dní. Prečo to trvalo tak dlho, čo všetko zničil a ako vlastne vypukol?
„V minulosti bolo v meste veľmi veľa požiarov. Nebola elektrina, svietilo sa sviečkami, na domoch boli šindľové alebo slamené strechy a domy boli často drevené.
Požiare spôsobovala aj výstavba mesta Čítajte Napríklad Rolandova alebo Maximiliánova fontána na Hlavnom námestí bola vybudovaná práve ako prevencia proti požiarom. Pri korunovácii Maximilána totiž vznikol v meste veľký požiar, pri ktorom zahynulo veľa ľudí.“
Boli na vežiach nejaké hliadky, ktoré mali za úlohu varovať pred blížiacim sa ohňom?
„Samozrejme, okrem mestských stráží existovali aj pravidelné požiarne hliadky, ktoré oznamovali nebezpečenstvo blížiaceho sa požiaru.“
Ďalšie rany mestu uštedrila vojna. Za jeden z najhorších zážitkov považujú Bratislavčania bombardovanie továrne Apollo. Ako to vtedy v meste vyzeralo?
„Nikto netušil, že sa bude bombardovať. Lietadlá totiž nad mestom lietali smerom na Nemecko často a tak sa hovorí, že pred tým ako sto bombardérov začalo zhadzovať bomby na Apolku, nebol dokonca spustený ani poplach. Je ťažké presne vyčísliť, koľko ľudí zahynulo, lebo bombardovanie bolo veľmi rozsiahle.
Pri bombardovaní rafinérie horeli aj ľudia Čítajte Zasiahlo nielen Apolku, ale aj dnešné Slovenské národné múzeum alebo Tallerovu ulicu, kde bola napríklad schovaná a zasypaná v kryte aj moja teta. Obetí bolo veľa.
Zaujímavé je však to, že špeciálna piešťanská letka, ktorá mohla na útok reagovať, nevyštartovala proti bombardérom pre to, aby stroje uchránili pre Slovenské národné povstanie.“
Keď sme pri tých jazvách mesta, najznámejšou leteckou haváriou je tá, keď lietadlo skončilo v jazere Zlaté piesky. Len mylne je však označovaná aj za najväčšie letecké nešťastie u nás. To sa stalo kde a kedy?
„Bolo to v roku 1966. Zhodou okolností si presne pamätám, že to bol sychravý novembrový deň. V meste bol snehový poprašok, v uliciach sa tvorila čľapkanica a všade bola hmla.
Nad mestom vtedy letelo bulharské lietadlo, ktoré tu malo mať medzipristátie, no kým dorazilo na letisko, narazilo do Karpát. Ten vrch, do ktorého narazilo, sa dokonca volá Sakrakopec. Ťažko dnes hovoriť o príčinách, no osobne som presvedčený, že to zapríčinila chybná navigácia.
Na Sakrakopci zahynulo pri havárii lietadla 82 ľudí Čítajte Pri tragédii zahynulo 82 ľudí a v Bulharsku sa vtedy zdvihli silné protičeskoslovenské emócie. Tie však vyústili až v roku 1968, keď sa začalo otvorene hovoriť, že československé orgány obetovali bulharských pasažierov.“
Ten vrch nad Račou sa naozaj volal Sakrakopec ešte pred tým ako do neho narazilo lietadlo?
„Áno, už pred tým mal taký názov.“
Presuňme sa od týchto pohrôm ďalej, no pristavme sa ešte pri postave kata, ktorý bol v dávnej Bratislave nepopulárnou, ale uznávanou osobou. Kto sa ním mohol stať, kde býval a čo robil okrem toho, že stínal hlavy?
„Kat patril k takzvaným nečistým ľuďom a mal na starosti viacero povinností. Okrem toho, že vykonával popravy a mučil, staral sa napríklad aj o mestské latríny a bol aj správcom mestského nevestinca, čo je bratislavská rarita.“
Kde sa nachádzal tento nevestinec?
„Na konci dnešnej Obchodnej ulice. Nazývali ho Mestský dom alebo Frauenhaus alebo Biely dom. Existoval tam niekoľko storočí a až potom sa prostitúcia presunula do Podhradia na Vydricu.
Kat iba nestínal hlavy, riadil aj nevestinec Čítajte V tom čase to bol mestský podnik, jeho zakladateľom bol magistrát, správcom spomínaný mestský kat a z výnosov sa financovali cirkevné inštitúcie. Prostitúcia bola totiž v tom čase vnímaná úplne inak ako dnes. S chorobami, chudobou a drogami sa spája až v 18. a 19. storočí.
Dokonca aj nemecký arcibiskup bol predtým majiteľom nevestinca. Vysvetľuje sa to tak, že muži v tom čase takýto verejný dom považovali za menšie zlo, pokiaľ tovariši, vojaci či potulní pocestní zašli radšej do nevestinca, ako by obťažovali ich dcéry a manželky.“
Spomínali ste, že kat sa staral aj o mestské latríny. To si možno predstaviť ako sieť verejných toaliet v dnešnej dobe?
„Existovali rôzne spôsoby, keďže hovoríme o dlhom časovom období. Po meste napríklad chodila aj dáma v obrovskom kabáte a nosila so sebou nočník. Ten mohli okoloidúci v núdzi za nejaký ten grajciar využiť. Fungovalo to tak, že človek si čupol nad nočník, dáma ho zakryla veľkým kabátom a on si spokojne uľavil.“
V minulosti sa dialo viacero z dnešného pohľadu zábavných, ba až neuveriteľných vecí. Napríklad aj deti pili namiesto vody pivo. Najmä zohriate na raňajky. Prečo?
„Z hygienických dôvodov. Aj keď v Bratislave bola vždy dobrá voda, ktorá do mesta pritekala z Karpát a boli tu aj kvalitné pravidelne čistené studne, voda bola napriek tomu často nepitná.
V stredoveku aj deti raňajkovali zohriate pivo s chlebom Čítajte No a keďže pivo sa varilo, voda v ňom sa prevarila, čím sa eliminoval prenos chorôb. Ak sa hovorieva, že pivo je náš chlieb, tak je to pravda, pretože pivo obsahuje veľa kalórií a má vysokú výživnú hodnotu. Aspoň to niekdajšie, ktoré sa od toho dnešného líšilo tým, že bolo podstatne hustejšie.“
Narodili ste sa v hlavnom meste, vyštudovali ste dejiny umenia a venujete sa histórii Bratislavy a dejinám gastronómie. Vyrastali ste na Gajovej ulici neďaleko Šafárikovho námestia. Je pravda, že tam bol kedysi bazén pre deti? Kúpali ste sa v ňom?
„Bazén tam bol, ale vody v ňom bolo asi tak po členky. V Bratislave boli však v tom čase bazény na viacerých detských ihriskách.
“Bratislavské šampanské bolo také populárne, že Palugyayove šampanské bolo zaradené do vinotéky na Titanicu.
„
Dokonca aj na tom, ktoré bolo v dnešnej záhrade Grassalkovichovho paláca. Tieto bazény však väčšinou slúžili iba tak na namáčanie nôh. Všetky ich postupne zrušili a dnes sa na Šafárikovom námestí, kde bol kedysi bazén, nachádza parkovisko.“
Nedávno na tomto námestí zrevitalizovali park, aj keď teda bez bazéna, no nazvali ho Landererovým parkom a nie iba parkom na Šafárikovom námestí. K čomu sa tento názov viaže?
Na Šafárikovom námestí bol kedysi bazén pre deti Čítajte „K rodine Landererovcov, ktorá tu mala tlačiareň. Tlačili napríklad aj známe noviny Pressburger Zeitung. Okrem toho sa tam nachádzali aj kasárne, ktoré boli zničené pri bombardovaní Bratislavy.
Pamätám si z detstva ich ruiny, zvykli sme sa v nich hrať. Boli tam vtedy zvyšky keramických válovov pre kone a našli sme tam aj kostru koňa.“
Často sa hovorí, že Bratislava nemá čo turistom ponúknuť na viac ako dvojdňovú návštevu. Z vášho rozprávania to tak nevyzerá. Čím to je, že sa nevieme predať a na pultoch v turistických centrách sú veľakrát brožúry o Viedni, Budapešti či Prahe, ale zaujímavosti z Bratislavy tam návštevníci nie vždy nájdu?
„Možno je to náhoda, ale minulý rok sa mi stalo, že som išiel cez mesto, nazrel som do bratislavského informačného strediska a nenašiel som tam ani jeden propagačný materiál o Bratislave.
Mali tam pritom vo veľkom bulletiny o Prahe, čo sa podľa mňa nestane ani v Kongu, lebo to nemá logiku. Bratislavu pritom ročne navštívi vyše stotisíc ľudí, ktorí prídu do mesta na lodi. Títo turisti však idú iba na Hrad, pozrú si Hlavné námestie a idú sa naobedovať naspäť na loď.
Je absolútny nezmysel, že tu nie je vytvorená príležitosť, aby títo turisti zostali v centre. Mohli by sme sa inšpirovať napríklad od Maďarov, ktorí takmer na pustatine budujú zážitkovú turistiku.
Napríklad vo Vyšehrade vytvorili stredovekú krčmu, do ktorej zlákajú turistov hádam zo všetkých lodí, ktoré tam prídu. Hneď na začiatku im dajú na hlavy čelenky v podobe uhorskej kráľovskej koruny, najedia sa rukami a hrajú sa, že sú na kráľovskej hostine. Čiže dnes vo svete nejde len o to, že si pozriete nejakú pamiatku, ale potrebujete zážitok, ktorý my zatiaľ ponúknuť nevieme.“
Cez podobné zážitky je možno dobré sprostredkovať históriu aj domácim, aby spoznali mesto, v ktorom bývajú. Je podľa vás dôležité, aby sa ľudia zaujímali o minulosť mesta či krajiny, v ktorej žijú?
„Myslím si, že je to veľmi dôležité. Ako totiž môže niekto pokojne existovať, pokiaľ nevie, kto boli jeho starí rodičia alebo rodičia. Nezastávam však pritom názor, že starí Prešpuráci sú niečo viac.
S láskou k mestu sa predsa nemusí človek zoznámiť hneď v pôrodnici, kde sa narodil. Vzťah k mestu si môže vybudovať aj postupne. A tak isto, ako si neodpľuje doma v obývačke, tak by to nemal urobiť ani v uliciach mesta. Mal by si ho vážiť, pretože je to jeho domov.“
O Bratislave viete toho naozaj veľa. Čo však na nej alebo aj na Slovensku máte najradšej?
„Je október, no a najradšej mám október. Aj keď nepijem burčiak, milujem atmosféru Malých Karpát so žltým lístím, s vôňou kvasiaceho vína a plnohodnotného života pretkaného s nostalgiou.
No a v rámci celého Slovenska máme nespočetné množstvo rarít, o ktorých ani netušíme. Za všetko hovorí napríklad to, že na celom svete je zachovaných približne štyristo tabuľových oltárov, no a polovička z toho je len z územia Slovenska.“
