Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
Viacerí budúci funkcionári Demokratickej strany sa podieľali na príprave a na podpísaní Vianočnej dohody. Strana sa formovala už za Povstania a v prvých voľbách po skončení vojny v roku 1946 na Slovensku zvíťazila.

Získala 62 percent odovzdaných hlasov, pričom Komunistická strana Slovenska len 31 percent a komunisti zvíťazili len v troch z osemdesiatich volebných okrskov.
V novom Zbore povereníkov (slovenský orgán vládnej a výkonnej moci) demokrati obsadili deväť z pätnástich ministerstiev, no nezískali post predsedu, hoci na obsadenie funkcie mali na základe volebných výsledkov nárok, ale stal sa ním Gustáv Husák.
Z volebného výsledku slovenských demokratov sa v Prahe šíril šok a súčasne narastala obava z obnovy a nárastu slovenského nacionalizmu a separatizmu. Tretia pražská dohoda preto značne okliešťovala právomoci slovenských národných orgánov a návrh Demokratickej strany na vznik symetrickej federácie pri tvorbe novej ústavy bol preto zmietnutý zo stola.
Zároveň sa stupňovali útoky komunistov, poprední demokratickí predstavitelia boli obviňovaní z protištátnych aktivít, nasledovalo obdobie atakov, organizovaných manifestácií a protestných vystúpení. Jedným z nich bola veľká partizánska demonštrácia 22. septembra 1947 v Bratislave.
Partizáni neboli spokojní s vývojom spoločnosti a po skončení demonštrácie niekoľko desiatok ľudí pod vedením Jozefa Štaudingera, redaktora partizánskeho časopisu Hlas oslobodených, vtrhlo do budovy Slovenskej národnej rady. Snažili sa nájsť jej predsedu Jozefa Lettricha, ktorý bol zároveň predsedom Demokratickej strany. Chceli ho obesiť alebo uniesť a tak presadiť svoje požiadavky.
Pre zaujímavosť: Jozef Štaudinger bol prísediacim Národného súdu v procese s Jozefom Tisom. Neskôr bol predsedom Slovenského výboru Zväzu protifašistických bojovníkov a prezident Antonín Novotný mu pri príležitosti 10. výročia Víťazného februára udelil vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu.
Februárový komunistický prevrat znamenal aj koniec Demokratickej strany. Časť funkcionárov emigrovala (Böhm, Fraštacký, Hodža, Kvetko, Lettrich). Tých, čo zostali, komunistická štátna moc väznila a prenasledovala (Bugár, Kempný, Styk, Ursíny).

Nakoniec ani strojcovia komunistického prevratu na Slovensku Gustáv Husák a Karol Šmidke vo vysokých funkciách dlho nevydržali.
Boli obviňovaní z nedôsledných postupov a prílišných kontaktov s Demokratickou stranou a presúvaní na nevýznamné funkcie. V komunistickej strane čelili kritike, že uprednostňujú národné otázky pred otázkami sociálnymi a ideologickými.
Šmidke sa síce zatknutiu vyhol, ale za nevyjasnených okolností v Bratislave v decembri 1952 zomrel.