Nejde ani tak o autobusy plné ľudského tepla, ale skôr o to, čo symbolizuje: veľké a neuskutočnené plány a večne dočasné riešenia.
Spomínam si, čo ešte nedávno fungovalo a čo všetko som o budúcnosti dopravy za posledné roky počul. Keď sa napríklad povie „nosný dopravný systém“, musím sa veľmi snažiť, aby som neprepadol skepse.
Spomeniem si na nedávnu nekonečnú jazdu električkou z centra do Dúbravky. Jednotka tuším jazdila cez tunel na stanicu. Jednotka neexistuje, tunel je opäť zatvorený a na stanicu nepremávajú električky už trinásť mesiacov.
To som už pri septembrovom týždni mobility s podporou hromadnej dopravy na úkor automobilov. Hoci autá vôbec nepovažujem za zlo, skôr naopak, myšlienka mi bola sympatická.
V situácii, keď sa zo stanice, kde sa premelú tisícky ľudí denne, nedá dostať po električkovej koľaji, je akákoľvek podobná akcia s dočasným buspruhom, ktorý zrýchli dočasnú X13 o tri minúty, len smiešnym gestom. Zábavnejšia je hádam už len integrovaná doprava: experiment sa začal v roku 1999 a o trinásť rokov neskôr sme sa mohli dočítať že „postupne naberá reálne kontúry“.
Ako cezpoľný musím poďakovať. Najmä za tunel Sitina a most Apollo. Vďaka nim mi celá cesta autom z práce domov trvá pol hodiny. Keď chcem s X13 stihnúť vlak, vyjde to narovnako. Len po tej polhodine som ešte stále na stanici.© SME