ŠTEFAN ŠLACHTA nevstupoval do funkcie na post hlavného architekta v Bratislave s veľkými ilúziami, išlo mu najmä o to, aby sa po dlhoročnej pauze tento post v rámci štruktúr správy mesta etabloval. Po troch rokoch tvrdí, že sa jeho predstava naplnila len na polovicu, ani kauzy, ako tá nedávna s Národným futbalovým štadiónom, mu na radosti nepridávajú.
Vaše verejné vyjadrenia sú stále skeptickejšie, prečo?
Prekračovanie hraníc zákonnosti sa stalo bežnou praxou a robí sa to z najvyšších miest. Stalo sa tak pri rekonštrukcii Zimného štadiónu i Bratislavského hradu, naposledy pri Národnom futbalovom štadióne. Vypísanie verejnej súťaže tu malo byť samozrejmosťou, ale nič sa nerobí. Už pred dvomi rokmi sme listom upozorňovali na potrebu vypísania verejnej súťaže. Na čo iné by už mala byť, ak nie na Národný štadión?
Možno sa časť verejnosti domnieva, že architekti by nejakými súťažami stavbu len zdržovali.
Časový limit určujú súťažné podmienky, ktoré stanoví vypisovateľ. Súťaž je však aj o kontrole kvality odbornou verejnosťou, kde nejde len o vzhľad, ale najmä o hľadanie optimálneho urbanistického, architektonického, ekonomického či prevádzkového riešenia. Mrzí ma, že sa pri tomto projekte napríklad nevyužili schopnosti tých, ktorí sa téme štadiónov roky venovali, medzi nich patrí napríklad aj architekt Juraj Krásnohorský. Aj Fakulta architektúry robila rôzne rešerše športových stavieb a viac študentských projektov, toto všetko zostalo nevyužité.
Majú však ateliéry voľné kapacity?
Toto nie je otázka voľných kapacít. Mnohí architekti by považovali takúto súťaž za svoju povinnosť. Pre mladých architektov je to vynikajúca príležitosť presadiť sa.
Navonok sa aktuálna dohoda medzi štátom a mestom pri NFŠ javí ako idylická.
Nie je to celkom tak. Nedá sa totiž len tak vyčleniť sedemdesiat miliónov eur na stavbu, lebo cena sa odvíja práve od projektu. Je možné, že väčšina návrhov zo súťaže by priniesla oveľa lacnejšie riešenia. Ale boli tu napríklad aj ponuky na zafinancovanie stavby zo súkromných zahraničných zdrojov, no to všetko sa na začiatku odmietlo. Zlé je aj to, že sa pre šetrenie zastavila plánovaná rekonštrukcia Slovenskej národnej galérie či Bábkového divadla. Nezačalo sa doteraz ani s opravou Reduty, ale na športové štadióny ideme dať zrazu desiatky miliónov eur. Aká sme demokracia? O potrebe NFŠ by malo byť možno referendum.
Keby sa vypísalo referendum aj o Galérii, Národnom divadle či Filharmónii, nedopadlo by to asi najlepšie, nemyslíte?
Verejný záujem je, aby národ rástol a vzdelával sa? Robíme všetko naopak. Situácia na štadiónoch, kde je viac policajtov ako fanúšikov, je najlepším svedectvom.
V čom vidíte najväčší problém prijatého riešenia?
Vo všetkom. Bratislavčania prídu napríklad pre tento komplex aj o kúpalisko na Tehelnom poli, ktoré je súčasťou bratislavskej mestskej kultúry. Dopravná situácia v okolí bude absolútna katastrofa. Mesto sa pritom zaviazalo, že prevezme na seba všetky vyvolané náklady. Na druhý deň po spustení štadiónu sa zistí, že bude treba postaviť na Bajkalskej ulici estakády alebo aspoň mimoúrovňové križovatky za miliardy.
Je však v Bratislave vôbec ešte miesto, kde by sa mohol veľký štadión postaviť?
Pre multifunkčnú halu sme posúdili asi deväť lokalít. V Dúbravke, Petržalke či vo Vajnoroch pozdĺž diaľnice pri letisku boli vhodné miesta aj na výstavbu veľkého štadióna. Štadión spravidla neskôr nabaľuje na seba celý rad ďalších funkcií, ale na Tehelnom poli na to nebude mať priestor. Štadión by mal ponúkať aj rôzne komerčné aktivity, z ktorých by sa platila jeho prevádzka, nemôže fungovať iba dve hodiny v sobotu večer. Sú štadióny, kde je pod trávnikom veľké nákupné stredisko, pod tribúnami zas hotely, domovy dôchodcov, výskumný ústav, administratíva klubu alebo zväzu, atď.
Niektoré progresívne riešenia sa ťažko presadzujú možno aj preto, že urbanizmus mnohí nevnímajú ako exaktnú vedu, ktorej by mali dôverovať.
Tvorba mesta je nesmierne zložitý proces. V urbanizme neplatí osobný názor, ale verejný záujem a rozvoj mesta. O závažných otázkach nemôže rozhodovať jeden človek. Laické rozhodovanie - medzi to rátam aj to politické - sa nám v budúcnosti vypomstí.Chýba odvaha na veľkorysé riešenia, ich výsledok nebýva viditeľný do volieb. Dnes sa riešia ešte tak pešie zóny, tie sa dajú v takomto horizonte vyriešiť v závislosti od šikovnosti primátorov či starostov.
Súťaž na riešenie Vydrice v Bratislavskom podhradí bola časťou verejnosti odmietnutá, lebo si na tomto mieste predstavovali skôr rekonštrukcie histórie než modernú architektúru.
Súťaž na Vydricu bola špecifická, územný plán zóny a ideové návrhy, ktoré súťaž priniesla, boli skôr východiskom na diskusiu. Tá ukázala, že nejde o konflikt moderného a historického, ale o konflikt pokroku s provinčnosťou a malomeštiactvom. Aj moderná architektúra vie vytvoriť prostredie s ľudskou mierkou a príjemnou atmosférou a dokáže reflektovať aj historický odkaz a pamäť miesta. Treba sa však zbaviť komplexov.
Ako vidíte problém PKO, ktoré je ďalšou horúcou témou Bratislavy?
Z oboch strán je to neplodná debata. Doteraz totiž nikto nenakreslil, čo by malo z areálu zostať, a čo nie. Je naivné si myslieť, že sa PKO dá zachovať v dnešnej podobe. PKO poznám od roku 1955, moje spomienky sú však oveľa silnejšie na to, čo sme zažili vonku na nábreží a promenáde, nie vnútri. V tomto prípade teda ide skôr o zachovanie verejného charakteru celého priestoru.
River Park vyrastajúci na nábreží v blízkosti PKO je postavený tak, že neumožňuje rozšírenie veľmi zaťaženej komunikácie. Podobných krátkozrakých rozhodnutí sú stovky, nielen v Bratislave, kto je za ne zodpovedný?
Keď investor prezentoval tento projekt, hala bola plná politikov, rôznych osobností aj dopravných expertov a všetci tlieskali. Kde sú dnes títo ľudia? River Park bol v poslednej chvíli zvýšený o niekoľko poschodí so súhlasom väčšiny vtedajších poslancov. Prečo sa dnes nehlásia k svojmu hlasovaniu? Ale ak sa vlastník bytu ráno nedostane z garáže, nebude mať problém len mesto. Doprava je celkovo totálne podcenená, koncepčne sa nerieši, pritom počet áut sa od roku 1990 zoštvornásobil, na jedno auto dnes pripadá v Bratislave len 1,73 osoby.
Máme teda čakať absolútny kolaps?
Kolaps je dnes v Bratislave už častým zjavom, do centra prichádza 60-tisíc áut denne. Pokiaľ nevytvoríme možnosti, aby ľudia parkovali na okraji mesta a dostali sa do centra hromadnou dopravou, nebude to riešiteľné. Nielen Bratislave chýba útvar dopravného inžinierstva, problémy sú aj v iných slovenských mestách. Ľudia sa začínajú pomaly zo satelitných mestečiek do centra vracať. Zisťujú, že ak majú dom v okolí Bratislavy, jeden z rodičov musí robiť celý deň len taxikára, ak chce, aby jeho dieťa chodilo aj na nejaké krúžky. Rozširuje sa potreba malých bytov v centre mesta, ktoré však nemajú sociálny charakter.
Po viacerých luxusných bytoch už klesá dopyt.
Dnes je postavených skoro 900 bytov, ktoré sú nepredané. Ďalších zhruba 2700 je vyprojektovaných. Ľudia si začínajú konečne uvedomovať aj kvalitu pôdorysu. Nikto nedá peniaze za obrovské obývačky, ktoré sa vôbec nedajú zariadiť. Kvalita bytov často nemá s marketingovo lákavo ponúkanou vizualizáciou nič spoločné.
Boli azda typizované paneláky lepšie?
Panelákové dispozície prechádali cez architektonicko-technické rady. Dnes vznikajú byty, v ktorých sa do spálne dostanete len cez kuchynu - to boli predsa voľakedy slúžkovské izby...
V chatkových oblastiach vznikajú trojposchodové vily, ako je to možné?
Využívajú dieru v zákone, dnes totiž prestala byť limitovaná veľkosť záhradných chatiek. Ak stavebný úrad dovolí stavbu v záhradkárskej oblasti, ku ktorej sa nedostane požiarne auto, mal by za to niesť zodpovednosť. Bolo chybou, že sa pustili kompetencie na jednotlivé mestské časti, ktoré majú vlastné stavebné úrady. Darmo sme protestovali proti veži Auparku. Starosta to podpísal, hoci sa týmto rozhodnutím zničila panoráma mesta. Podobné problémy sú však vo všetkých postsocialistických krajinách.
Je ochrana územia dnes vyššia či nižšia ako bola za socializmu?
Nižšia. Predtým mal šéf odboru územného plánu možnosť povedať nie.
Vaše názory na niektoré kroky magistrátu, ktorý je vaším zamestnávateľom, sú verejne známe. Ako sa v praxi tento konflikt záujmov rieši?
Nie je to konflikt záujmov. Odkedy som sa vyslovil proti Zimnému štadiónu, bol som mimo celého procesu. Pokiaľ takáto možnosť existuje, je funkcia hlavného architekta otázna. Ale nejde len o to. Rozhodovanie o závažných veciach novej výstavby a rozvoja mesta by malo byť oveľa viac v rukách odborných ako politických. Moja pozícia je však celkovo nevďačná aj preto, že si vyrábam nepriateľov medzi kolegami, ktorí napríklad idú vedome proti územnému plánu a jeho regulatívam, ale to už je vec profesijnej etiky.
Je teda nejaké východisko?
V budúcnosti musia byť vo funkciách kompetentní a kvalitní odborníci. Viem, že takí existujú, len im treba vytvoriť podmienky. V poslednom čase však strácam optimizmus.
