„Divadelný scénograf vytvorí scénu a v nej sa potom pohybujú herci. Ja si v meste scénu vyhliadnem a potom čakám, kedy do nej vkráča človek,“ hovorí fotograf Anton Sládek . Bratislavu fotografuje už niekoľko dekád a využíva pri tom všetko, čo sa naučil počas svojho profesionálneho života, či už keď fotografoval scény v divadle, alebo keď robil snímky vyšívaných dečiek pre časopis Dorka.
Bratislavské ulice dôverne pozná a vie aj to, kedy je na nich aké svetlo. Ako píše František Gyarfáš v úvode knihy, „keď sa Tóno rozhodne, čo a ako chce odfotiť, nastaví fotoaparát a nechá slnko, nech obrázok dokončí“.
Inscenujete svoje fotografie?
Vôbec. Dávam prednosť nachádzaniu želanej atmosféry v reálnom živote.
Na svojich fotografiách sa veľmi rád hráte so svetlom a tieňom.
Na ŠUP-ke, teda Škole umeleckého priemyslu, nás učili, že krásne, mäkké svetlo je to správne. Ale mne stále vychádzali zlé fotografie. Potom, keď som fotil v divadle, som sa naučil, ako sa pracuje s ostrým svetlom z reflektorov a hlbokou tmou. Veľa som sa naučil aj pri fotení dečiek pre Dorku. Keď som dostal úlohu zachytiť bielu výšivku na bielom podklade, musel som vyhútať, ako ju nasvietiť. Tak, aby tieň vytvoril z výšivky reliéf, ale aj aby výsledná fotografia nebola „prepálená“. Všetky tieto skúsenosti a poznatky som preniesol do exteriéru, aj keď divadlo jednoznačne bolo najväčšou školou. A naučil som sa, že veci sa nedajú naučiť na prvý šup. Musíte to robiť pol roka, rok, dva, päť rokov. Až potom prídete na správne finesy. Nedá sa to naučiť z učebnice.
Ako ste vyberali fotografiu na titulku?
“Titulná fotografia je mimoriadne originálna, je na nej pešiak a najmä je to nezvyčajný pohľad na nábrežie v Bratislave. Spája v sebe oba významy, je priesečníkom oboch tém. Ten pohľad ma z nejakého dôvodu fascinuje, je to zrejme aj ročným obdobím, kde je príroda odhalená, no zároveň ukazuje aj viac osud pešiaka. Vyvoláva otázky, kam postava kráča, pritom je komunikatívna, pretože kráča smerom k nám, k pozorovateľovi. Upriamuje tým pozornosť ešte viac na seba a vynárajú sa ďalšie otázky o jej osude.
„
Dal som na facebook tri návrhy a nechal som ľudí, nech rozhodnú. Ale nakoniec som dal tú, ktorá sa umiestnila ako druhá. Tá, ktorá sa najviac páčila – bol na nej zachytený kráčajúci človek vrhajúci dlhý tieň na členitú dlažbu pri Moste SNP – sa mi zdala taká strašne polopatistická, jednoznačná. Rozhodol som sa tak aj vďaka textu Mareka Bubniča, ktorým ju veľmi dobre vystihol. Je hudobníkom v orchestre Slovenského národného divadla a keď som v divadle fotil, párkrát sme prehodili zopár slov. Jeho text som dal na zadnú stranu knihy.
Na svojich fotografiách sa nevyhýbane „škaredosti“ a zachytávate objektívom všadeprítomný vizuálny smog.
Fascinuje ma, koľko tabúľ a upozornení sa nachádza v uliciach. My Slováci sme schopní na všetko si vytvoriť pravidlá a zákony a potom ich obchádzať. Sami si „zaprasujeme“ verejný priestor.
Vizuálny smog. (zdroj: Anton Sládek )Ďalšou strašnou záležitosťou v meste je mobilná zeleň. Je to také povrchné, polovičaté riešenie. Dovlečú niekam črepníky so zeleňou, ktorú potom spáli slnko, lebo sa o ňu nikto nestará.
Ako ľudia reagujú, keď ich fotografujete?
Väčšinou fotografujem zo statívu a ľudia vidia, že fotografujem. Nesnažím sa skrývať.
Zatiaľ som, našťastie, nemal pri fotení v meste žiadne problémy. Len raz sa pristavil nejaký fotograf a žiadal ma, aby som jeho fotografiu zmazal. Tak som ju zmazal.
Fotograf zmapoval skratky nad Palisádami Čítajte Aký je bratislavský pešiak?
Väčšina má buď v ruke mobil, alebo idú so psom. To sú dnes dva základné atribúty pešiakov – mobil a pes.
Pred knižnicou (zdroj: Anton Sládek )Ktoré fotografie považujete za najzaujímavejšie?
Snažil som sa vyhľadávať originálne pohľady na mesto. Jedna z takých fotografií je tá, ktorú som urobil zo strechy Avionu. Je to nezvyčajný pohľad na hrad a Špitálsku ulicu. Výnimočná je aj v tom, že je to večerná fotografia.
Neďaleko sa mi tiež podarilo odfotiť kovovú bránu Aspremontovho letného paláca, keď dopadalo na ňu, na pozadí tmavého parku, popoludňajšie slnko. Podobne bustu Jána Langoša v momente, keď na jeho tvár dopadalo slnečné svetlo. To sú všetko svetelné situácie, ktoré trvajú veľmi krátko.
Anton Sládek oživuje spomienky na Bratislavu Čítajte Jeden pohľad na Staromestskú som fotografoval na viac ráz. Aj tu som mal vyhliadnutý pohľad zarámovaný surovým betónom a striehol som, kedy mi doň vkráčajú chodci v ideálnej kombinácii s prechádzajúcim autom.
Betónový chodník (zdroj: Anton Sládek)Je tam aj nenápadný pohľad na Staromestskú ulicu, kadiaľ ľudia zvyčajne nechodia. Z jednej strany je budova Najvyššieho súdu, v strede Bratislavský hrad a po pravej strane je zeleň lemujúca cestu a chodník.
Staromestská ulica (zdroj: Anton Sládek)Komu je kniha určená?
Takáto kniha môže osloviť len moju generáciu alebo tých, ktorí si pamätajú, ako mesto vyzeralo v minulosti. Neskôr už bude oslovovať len vnukov mojej vnučky, takých, ktorých bude zaujímať, ako Bratislava vyzerala v minulosti. Aj dnes na sociálnych sieťach nájdete rôzne porovnávačky, ako Bratislava vyzerala v minulosti a ako vyzerá dnes.
