V Budapešti sa boľševici zmocnili vlády a vyhlásili Maďarskú republiku rád a diktatúru proletariátu.

Česko-slovenská vláda bola preto nútená vyhlásiť mobilizáciu a na celom území Slovenska 21. marca 1919 aj výnimočný stav. Maďarskí bojovníci za krajšiu budúcnosť vtrhli na Slovensko a jeho východ okupovali až po severnú hranicu.
Obranu zverili vtedy ešte plukovníkovi, potom generálovi Josefovi Šnejdárkovi. Šikovný vojak, ktorý získal uznanie počas bojov na Těšínsku, neskôr ako veliteľ Slovenska sídlil v Grassalkovichovom paláci. V knihe spomienok o tomto období písal:
"Generál Pellé, vrchný veliteľ česko-slovenských vojsk ma poslal na Slovensko. Keďže som vedel, že boľševici postupujú veľmi rýchlo – vzal som so sebou z Tešína pol guľometnej roty, aby som mohol v najhoršom prípade aspoň 'čestne padnúť'.
Zobral som narýchlo všetko vojenské, čo sa kde dalo a ukazovalo na poliach i lesoch, v údoliach i v horách a dal som hneď rozkaz na útok."

Šnejdárek sa osvedčil už v bojoch s Poliakmi v Sliezsku, podobne rozhodný bol aj na Slovensku. Bol odvážny a neraz išiel svojim vojakom príkladom.
Hoci nefajčil, ale raz v chúlostivej situácii si od vojakov vyžiadal cigaretu, vystúpil zo zákopu a v nepriateľskej streľbe ju vyfajčil.
Vojaci ho milovali, hoci zbabelcov strieľal. Podarilo sa mu dobyť Banskú Štiavnicu, Zvolen a hnal maďarských boľševických agresorov smerom na Lučenec. Vo vojne však nerozhoduje len sila či zbrane, ale aj taktika a lesť.
Šnejdárek dlhé roky slúžil v cudzineckej légii v Afrike a jedného z dôstojníkov poveril:
"Pôjdeš do Žiliny a zo Žiliny smerom na Košice. Zoberieš so sebou asi sto vojakov v plátenných uniformách. Títo vojaci si začiernia tváre a ruky a na hlavu si uviažu biele šatky na spôsob turbanu. A nemusia byť ani moc čisté.
Vojaci na každej stanici vystúpia a budú chodiť po peróne a budú hlasno hovoriť po senegalsky. Môj dôstojník mi hlásil, že nemá vojakov, čo vedia po senegalsky.

Povedal som mu: To nič, budú niečo brblať a v každej vete bude zrozumiteľné slovo Senegal.
Počítal som, že maďarskí špióni sa toho chytia. Spravodajská služba mi potom hlásila, že už o 48 hodín v Pešti 'vedeli', že mi z Rumunska poslali na pomoc dva pluky Senegalčanov. Moji Senegalčania, poväčšine chlapci z Prahy-Vršovíc, to robili dobre.
Zvesť o Senegalčanoch sa rozšírila i na fronte, a keď sme pri Hrone obkľúčili oddiel boľševikov, začali skákať do rieky i neplavci.
Povyťahovali sme ich von a povedal som im: Prečo to robíte? Odpovedali: Bojíme sa. Pretože veliteľom Čechov je neger, ľudožrút."