Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
Po rozpade Rakúsko-Uhorska a po páde republiky na čele s grófom Károlyim sa v Maďarsku chopili moci komunisti vedení Bélom Kunom. Inšpiráciu mali priamo od ruských boľševikov a Kun poslal Leninovi tokajské víno.
Zaviedli nebývalý červený teror a boľševická budapeštianska vláda sa pod zásterkou internacionalizmu sa rozhodla obnoviť Uhorsko v jeho predvojnových hraniciach.

Červené gardy okupovali aj značnú časť Slovenska.
Mladej Československej republike nezostávalo nič iné, len sa brániť. Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska, bol nútený 25. marca 1919 vyhlásiť stanné právo:
„Vzhľadom na udalosti v Budapešti a na iných miestach Maďarskej republiky a vzhľadom na to, že za svoju prvú povinnosť považujem zaistiť verejný poriadok a bezpečnosť života i majetku všetkého obyvateľstva, vyhlasujem na základe zákona Československej republiky zo dňa 10. decembra 1918 č. 64 sb. Zák. a nar. a na základe 3. a 4. bodu § 12 zák. LXIII z r. 1912 na celé územie Slovenska stanné právo (štatárium) od hodiny vyhlásenia až do odvolania.
Na základe toho budú trestné skutky trestané trenčianskou sedriou ako štatariálnym súdom trestom smrti a síce:
Nevernosť, vzbura, vražda, úmyselné zabitie človeka, zločin spáchaný proti verejnému zdravotníctvu zapríčinením smrti, lúpež, podpaľačstvo, zločin zapríčinenia povodne, zločiny proti verejnej bezpečnosti na železniciach, telegrafoch, telefónoch a lodiach.

Zakazujem verejné zhromaždenia, schádzanie sa na ulici a nosenie akýchkoľvek zbraní civilnými osobami.
Vyzývam obyvateľstvo, aby zachovalo úplný pokoj a poslúchlo rozkazy vojska a bezpečnostných úradov a upozorňujeme, že akékoľvek rušenie verejného poriadku bude brannou mocou bezohľadne potlačené.“
Boľševická okupácia slovenského územia trvala niekoľko mesiacov a po obsadení Budapešti rumunským vojskom sa aj Maďarská republika rád stala minulosťou. Kun utiekol do Karlsteinu v rakúskom Waldviertli.
Rakúsko ho internovalo a neskôr vymenilo za svojich väzňov v sovietskom Rusku.

Tam jeho násilné revolučné aktivity pokračovali na Kryme. Pripisujú mu napríklad popravy desiatich tisícok Wrangelových bielogvardejcov, ktorým bola sľúbená amnestia, ak sa vzdajú. Komunisti ich však povraždili.
Napokon aj tento zúrivý revolucionár upadol do nemilosti, samotný Stalin ho v rámci straníckych čistiek označil za trockistu a dal popraviť.
O jeho krvavých výčinoch sa však v Československu za panovania komunistickej strany veľmi nevravelo. Na sídlisku v Petržalke po ňom dokonca pomenovali jednu z nových ulíc.
Od apríla 1991 ju premenovali na Gessayovu, podľa Ignáca Gessaya, slovenského novinára a politika pôsobiaceho v USA a spoluzakladateľa Slovenskej ligy, ktorý významne prispel k vzniku ČSR.
