BRATISLAVA. Iba strelec, zopár spoluhráčov a čertvie koľko z 50-tisíc divákov vtedy v roku 1955 zbadalo, že strela roztrhla sieť. Rozhodca uznal gól, až keď sa presvedčil na vlastné oči.
V prvom vystúpení Slovana Bratislava v Európskom pohári majstrov (dnes Liga majstrov) proti CWKS Varšava (4:0 pre bratislavský tím) mala jeho takmer neviditeľná delovka takú rýchlosť, že ju zbadali až za bránkou.
Potom dal ďalší gól, ten už v sieti videli všetci. Ale opäť to bola bomba ako z dela.

Emil Pažický bol útočný tank, ktorý triafal pravou i ľavou nohou. Góly dával z diaľky, často strelou z voleja, hlavičkou i dravými dorážkami.
Na Slovensku znamenal v päťdesiatych rokoch to, čo v Česku chvíľu predtým Bican.
Prvý reprezentačný štart absolvoval Slovák práve po boku legendárneho strelca, ktorému štatistici narátali päťtisíc gólov v kariére a vyhlásili ho v tomto smere za najlepšieho futbalistu histórie. Aj pred Pelém.
"Mal som trému ako hrom, veď som ešte nemal osemnásť. Hrali sme proti Maďarom s Puskásom. Bican to zbadal. Hovoril mi - chlapče, nebuď rozklepaný, prihrám ti na gól," spomínal Pažický.
Aj prihral. Československo zvíťazilo 5:2, útočník Slovana Bratislava dal posledný gól po prihrávke velikána.
Slovanu dal päť gólov. Kúpili ho
Emil Pažický
Narodil sa 14. októbra 1927 v Považskom Chlmci, zomrel 21. novembra 2003 v Bratislave.
Hral za ŠK Žilina (1945 - 1948), ŠK, NV a Slovan Bratislava (1948 - 1950, 1952 - 1955, 1956 - 1960), ATK Praha (1950 - 1952), Dynamo Žilina (1955 - 1956), Jednotu Trenčín (1961).
V lige odohral 251 zápasov, strelil 123 gólov, v roku 1955 sa stal kráľom ligových strelcov (19 gólov).
So Slovanom získal tri tituly majstra (1949, 1950, 1955).
V čs. reprezentácii odohral 18 zápasov, strelil 7 gólov, hral na MS 1954 vo Švajčiarsku.
Tridsať rokov bol pripútaný k vozíku, trpel na sklerózu multiplex.
Pažický sa nikdy nepriblížil k Bicanovej superbilancii. Ani nehral ešte ako 42-ročný ligu ako slávny Čech. Stal sa však prvým Slovákom v Klube ligových kanonierov (už v roku 1955).
Dovedna dal za 13 ligových sezón 123 gólov, v osemnástich medzištátnych stretnutiach sedem. Hral postupne za Žilinu (26 gólov), najdlhšie za Slovan (82 gólov), s ktorým získal v rokoch 1949 a 1955 titul. V rokoch 1950 a 1951, keď boli Bratislavčania tiež majstrami, bol na vojne v ATK Praha (neskôr Dukla). Tam dal 14 gólov. Kariéru končil v roku 1961 v Trenčíne (1 gól).
Pažický sa dostal do Slovana zo Žiliny ako dorastenec, ktorý však už hral občas ligu. V drese svojho materského klubu hral proti výberu Bratislavy. Po polčase viedlo bratislavské mužstvo 5:1, po prestávke, po piatich Pažického delovkách, vyhrala Žilina 6:5.
Prvé mužstvo belasých si ho najprv vypožičalo na zájazd do Turecka, potom i do Mexika a od roku 1948 zakotvil na Tehelnom poli. Majster prezývok, tréner Leopold "Jim" Šťastný, mu po príchode do Bratislavy pridelil meno Bača alebo Zuboš. Spoluhráči ho oslovovali jednoducho Pažo, fanúšikovia aj Emilo.

Premiéru v belasom drese mal senzačnú - na Sparte. Zápas sa skončil 2:2, on dal oba góly. V tomto stretnutí ho však vylúčil rozhodca Baláži z Vrútok za urážku. Pažický dostal ročný trest.
Keďže však nasledovala reorganizácia súťaže a Slovan prijal načas aj nový názov (NV), v roku 1949 sa tešil z prvého povojnového titulu. Bratislavčania mali vtedy famózny útok, ktorý vyrážal dych: Laskov, Pažický, Tegelhoff, Preis, Šimanský. Všetci do jedného reprezentanti. V majstrovskej sezóne v 26 zápasoch nastrieľal 84 gólov (z nich Pažický 19).
Ani Belmondo by to lepšie nezahral
"Často ho vylučovali už iba preto, že sa volal Pažický. Väčšinou za papuľovanie. Bol to férový hráč, ktorý veľa zniesol, ale aj veľa rozdal. Za gólmi išiel ako divý," hovoril o spoluhráčovi slovenský futbalista storočia Ján Popluhár.
Ak by sa zrátali všetky Pažického tresty, azda by to hodilo aj viac ako dva roky.