Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Ani dnes, a nie to ešte v minulosti, nie sú najrozličnejšie štatistiky či prieskumy celkom hodnoverné a pravdivé.
Aj pri poslednom sčítaní ľudu ste si síce mohli zapísať národnosť českú i moravskú, ale podľa dotazníka Rakúšania neexistovali.
Povodeň z ľadových krýh zmietla Petržalku Čítajte Výsledky sa podľa politickej potreby od nepamäti viac či menej prekrúcali a azda najbližšie k realite je známy ironický bonmot Winstona Churchila: „Verím len tej štatistike, ktorú som zmanipuloval ja sám.“
Bratislava bola od nepamäti multietnickým mestom a národnostné zloženie obyvateľov desaťročia trápilo politikov na oboch stranách barikády ideologických a národnostných sporov.
Traduje sa, že ráno bolo mesto slovenské, na obed maďarské a večer nemecké. Po slovensky sa vraj hovorilo na trhoch, maďarsky v úradoch a nemecky v divadle, na promenáde či pod viechou.
V roku 1880 Nemci tvorili vyše 60 percent obyvateľov mesta a k slovenskej či maďarskej národnosti sa hlásilo zhodne po (niečo viac ako) 15 percent obyvateľov.
Zaujímavé je, že pri sčítaní ľudu bolo vtedy v meste o štyroch slovenských obyvateľov viac ako maďarských.
Tak ako sa pred polovicou 19. storočia k bratislavským štatistikám nezapočítavalo Podhradie, nakoľko malo samostatnú správu a nepatrilo pod jurisdikciu mesta aj neskoršia štatistika zahŕňa Bratislavu v dobových hraniciach.
Slováci mali pritom absolútnu prevahu v prímestských obciach – v Dúbravke, Záhorskej Bystrici, Lamači, vo Vajnoroch či v Rači, Maďari zas vo Vrakuni a v Podunajských Biskupiciach.
Maďarizácia pritom najviac postihla nemecky hovoriacu komunitu a ich počet sa za 30 rokov zmenšil na polovicu.
Po pripojení k Česko-Slovenskej republike mala Bratislava vyše 83-tisíc obyvateľov, z ktorých sa 30 135 hlásilo k nemeckej, 27 481 k slovenskej či českej a 24 126 k maďarskej národnosti.
Do žiaroviek na stromčeku strieľali gumipušiek Čítajte V dotazníku spomínaného prieskumu bola aj štatistická rubrika „iní“, ktorú vtedy vyplnilo 1 428 obyvateľov mesta.
Žila v ňom totiž aj silná a vplyvná židovská komunita, ktorej časť používala jidiš, ale hlásili sa k nemecky či maďarsky hovoriacemu obyvateľstvu, lebo na rozdiel od Predlitavska, uhorské zákony pri sčítaní obyvateľstva židovskú národnosť nepoznali.
Rakúske sčítania ľudu evidovali národnosť priamo, uhorské kritériá evidovali národnosť (od roku 1980) podľa otázky: Aká je vaša materinská reč? Okrem toho akou rečou doma rozprávate?
Je prirodzené, že v troj- či štvorjazyčnom meste ani toto pravidlo nemohlo byť exaktné.
Mnohí obyvatelia vtedy prosto ignorovali národnostnú príslušnosť a objavil sa nový pojem: „Ich bin ein Pressburger.“ Ja som Prešporák.
Mesto následne v roku 1929 vypísalo medzinárodnú súťaž na nový regulačný plán, ktorý mal usmerňovať rast na východ a severovýchod, pričom počítal s nárastom obyvateľstva až na 300-tisíc.
