Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Obyvatelia nemeckej a najmä maďarskej národnosti sa nevedeli vyrovnať s tým, že mesto po skončení Veľkej vojny nepripadlo Rakúsku či Maďarsku.
Stále považovali začlenenie do Česko-Slovenskej republiky za provizórium. Boli presvedčení, že mierové dohovory tento stav zmenia a snívali o meste ako o samostatnej správnej jednotke so štatútom akéhosi slobodného mesta.
Oslobodenie Petržalky bolo ako v akčnom filme Čítajte Na pravej strane Dunaja boli maďarskí vojaci, petržalské nábrežie bolo plné tabúľ s propagačnými heslami, v oknách Vládnej budovy (dnes Filozofická fakulta Univerzity Komenského) boli ťažké guľomety a po okolí sa sporadicky ozývali výstrely.
Aktivisti, najmä pedagógovia Alžbetínskej univerzity rozširovali správy, že maďarské vojsko z Petržalky mesto už každý deň obsadí.
Nad ulicami prelietali maďarské lietadlá a zhadzovali letáky vyzývajúce na odpor, a preto nečudo, že jedna z teórii o havárii Milana Rastislava Štefánika hovorí, že československí vojaci ostreľovali prilietajúce lietadlo, lebo si ho pomýlili s maďarským.
Taliani i Maďari totiž používajú rovnakú červeno-bielo-zelenú trikolóru. V tomto nacionálne vypätom ovzduší plnom emócií vypukol v meste štrajk robotníkov.
Maďarskí poštári odmietali distribuovať slovenské a české noviny, tlač sa k čitateľom nedostala niekedy aj dva týždne a to tiež len v sprievode silného ozbrojeného sprievodu.
Železničiari začali demolovať zariadenia na železnici – ničili lokomotívy, vagóny, výhybky a štrajkujúci sa zhromaždili pred Starou tržnicou. Na viacerých miestach strieľali z okien na vojenské hliadky a vojaci streľbu opätovali.
Tlačová kancelária vydala 13. februára správu: „Pri streľbe boli zastrelení dvaja robotníci a ťažko ranení boli štyria, medzi nimi jedna ženská. Títo dnes podľahli utrpeným ranám, a tak výtržnosti vyžadovali šesť ľudských životov v obeť. Mimo toho raneno bolo 20 mužských a dve ženské.
Petržalka chránila Dunaj pred prechodom vojska Čítajte Z legionárov bol jeden ťažko ranený a niektorí utrpeli ľahšie rany... Vojsko naše použilo zbrane na svoju vlastnú obranu, lebo bolo inzultované. Luza opľúvala našich vojakov, strhávala im z čiapok odznaky a strieľalo sa na nich z domov.“
Napätie v meste pretrvávalo a úradom sa darilo pomery normalizovať len postupne. V krátkom čase totiž po sebe nasledovali dve mobilizácie, štatárium a emócie vystupňovala aj Štefánikova smrť.
Prvá mobilizácia bola vyvolaná útokom a obsadením značnej časti Slovenska maďarskými komunistickými vojskami Bélu Kuna, druhá príletom Karola I. do Maďarska a exkráľovým predsavzatím prevziať moc a obnoviť kráľovstvo v jeho pôvodných hraniciach.
Reakciou na politické ambície posledného habsburského panovníka nebola len mobilizácia, ale aj zničenie súsošia jeho praprastarej mamy na nábreží Dunaja.
