BRATISLAVA. Bratia Ján a Ľudovít Zlochovci vyrastali na Tehelnom poli. Na radosť otca, skalného fanúšika Slovana, mali talent. Taký, že to dotiahli do československej reprezentácie.
Bratislavský Slovan mal v druhej polovici šesťdesiatych a prvej sedemdesiatych v tíme dve bratské dvojice. Popri dvojičkách Čapkovičovcoch, rodákoch z Petržalky, hrali zaň i Zlochovci z Tehelného poľa, obrancovia Ján (*24. marca v Bratislave 1942 – †1. júla 2013) a Ľudovít (*17. mája 1945).
Dvojčatá začínali na petržalskom futbalovom letisku Čítajte Všetci štyria boli v kádri pri najväčšom triumfe bratislavského tímu 21. mája 1969 v Bazileji. Slovan zdolal v druhej najvýznamnejšej klubovej kontinentálnej súťaži Pohár víťazov pohárov FC Barcelona.
Vyrastali pri štadióne
Bratia Zlochovci chodili do športovej školy na Českej ulici, azda sto metrov od štadióna Slovana. Hrali zaň od žiackych rokov.
Konkurencia v mládežníckych tímoch Slovana bola vtedy taká silná, že napríklad neskorší brankár Ostravy František Schmucker, čílsky strieborný medailista z MS (Schrojfov náhradník) medzi juniormi chytal až za „céčko“.
Ani Ján Zlocha nemal istý post v A-tíme, tak ho v roku 1964 zlanárila Trnava. V rozhovore pre SME spomínal na rodinné prekáračky: „V marci 1968 praskla v Trnave bariéra po góle, ktorý dal slovanista Móder. Rozhodca zápas predčasne ukončil. Domov nás viezla manželka, vzadu sedel brat a otec, ktorí ma ako Trnavčana podpichovali.
Čambal bol esom tímu zlatých chlapcov Čítajte Tak to u nás chodilo, až kým som neprestúpil do Slovana. S bratom som hral spolu šesť rokov. Boli sme dve bratské dvojice, my a Čapkovičovci.“
Boli to úplne iné časy ako dnes. Na stretnutiach Slovana s Trnavou zaplnili priaznivci celý štadión podľa aktuálnej kapacity, v Bratislave aj 50-tisíc, v Trnave takmer 30-tisíc.
Samozrejme, aj v tých časoch boli fanúšikovské naťahovačky, prekáračky. Sem tam aj padli facky, nebola to však žiadna vojna. Dlho nejestvovali oddelené sektory, policajné kordóny a zásahy patria k nepeknému koloritu derby len v posledných dvadsiatich rokoch.
Z Bratislavy do Trnavy
Študent práva Ján Zlocha odchádzal na tréningy ráno z Bratislavy do Trnavy pokojne, bez obáv z ujmy na zdraví od nejakého šialenca. Večer o ôsmej sa rýchlikom vracal. Školu vzorne dokončil, bol špecialistom na hospodárske právo.
Postavou, neskôr i hrou pripomínal taliansku legendu Giacinta Facchettiho. Urastený, s tvrdou strelou, známy útočnými výpadmi. Hráč Interu Miláno začínal ako stopér. Aj Ján Zlocha.
Slávny trnavský tréner Anton Malatinský zbadal, že jeho obranca má podobné vlohy ako Talian, presunul ho na kraj defenzívy. Hral na OH 1968 i na smoliarskych MS 1970, v oboch prípadoch v Mexiku.
Na svetový šampionát odišiel náš tím v zložitých časoch normalizácie bez akejkoľvek aklimatizácie. Veľkú časť tejto skvelej generácie po príchode z MS dištancovali z reprezentácie (aj Zlochu) až na 18 mesiacov. V podstate ich potrestali za funkcionársky zmätok s kopačkami Adidas - Puma. Normalizačné denníky písali o zlých morálno-vôľových vlastnostiach futbalistov.
Ondruš tipoval belehradský triumf Čítajte Zlochu to obzvlášť hnevalo, lebo bol v špičkovej forme. Okrem trnavského titulu (1968) bol majstrom dvakrát so Slovanom (1970, 1974, v oboch prípadoch spolu s bratom).
Vojenčil v Dukle Praha, s ktorou sa v roku 1967 prebojoval až do semifinále EPM (dnes Liga majstrov). Pražský tím vypadol s neskorším víťazom Celticom Glasgow.
Kefa na vlasy
Brata Ľudovíta poznala celá futbalová Bratislava pod nie príliš lákavo znejúcou prezývkou Kefa. Nemala nič spoločné s jeho štýlom nekompromisného obrancu, ktorý všetko upratal, učesal.
Dal mu ju tréner Leopold „Jim“ Šťastný, ktorý každého nováčika v šatni tvorivo oslovil prívlastkom. Napríklad skvelý Karol Jokl bol „Kopýtko“, lebo prišiel z obuvníckeho Partinzánskeho. Ľudovíta Zlochu zbadal Šťastný ešte v žiackych časoch, ako vychádza spod spŕch a češe sa veľkou zelenou kefou...
Mladší zo Zlochovcov hral prvýkrát v slovanistickom áčku v roku 1964.
Od roku 1966 šesť rokov nastupoval spolu s bratom, hoci v základnej zostave sa objavoval menej. „Od žiakov sme hrali v zložení – Filo, Zlocha, Mutkovič. A všetci sme sa dostali do prvého mužstva. Potom som mal vedľa seba postupne Popluhára, Horvátha, Hrivňáka, Ondruša, Pivarníka, Joža Čapkoviča…
Dubovský dával góly v dvoch Realoch Čítajte Všetko veľkí hráči. Za nami chytali skvelí brankári, najskôr Schrojf, potom Vencel. Do veľkého futbalu nás uviedol najmä Popluhár, vynikajúci dirigent obrany. Vždy s odľahčením tvrdím, že s ním mohla hrať v obrane aj moja mama,“ opisuje Ľudovít Zlocha konkurenciu v tíme. V Slovane zostal, hoci hrával za B-tím.
Veľké časy Ľudovíta Zlochu prišli najmä po roku 1970. Slovan ešte získal titul, postupne však odchádzala garnitúra, ktorá vyhrala v Bazileji. Tréner Jozef Vengloš začal tvoriť nové mužstvo.
Jeden končil, druhý začínal
„V tíme sa zišla výnimočná generácia hráčov. Každý bol výraznou osobnosťou, vedel, čo musí na ihrisku robiť, čo chceme hrať ako tím. Prejavovala sa mimoriadna hráčska inteligencia, možno k tomu prispel aj fakt, že až šestnásť hráčov z kádra malo vysokoškolský diplom,“ opisuje slávne časy Slovana „Kefa.“ Brat bol právnik, on stavbár.
Bratia Zlochovci, i Čapkovičovci, hrali za reprezentáciu. Ako na potvoru, ani raz sa bratská dvojica nestretla spolu v československom drese.
„Jano odohral v reprezentácii svoj posledný zápas, ja som začínal. Brat si zahral na MS 1970 v Mexiku, mrzelo ma, že mne svetový šampionát ušiel. Cítil som sa pred ním vo výbornej forme, dvaja z troch trénerov mi tvrdili, že v nominácii budem, ale napokon to nevyšlo. Vtedy som cítil vo futbale jediný raz krivdu,“ hovoril Ľudovít Zlocha.
Rok po mexickom šampionáte však za reprezentáciu nastúpil. Debutoval v Prahe proti Walesu (1:0). O ďalší rok si zahral na Maracane. Československo remizovalo s Brazíliou 0:0 s obranou Dobiaš, Zlocha, Hagara, Pivarník. Dvaja Trnavčania, slovanista a Košičan, ktorý mal už namierené do Bratislavy.
Senzačne na Maracane
Výsledok bol senzačný, Brazílčania hrali približne v takej zostave ako na slávnych MS 1970, ktoré Brazílčana vyhrali. Ich výber s Pelém, Tostaom, Rivelinom považujú odborníci za najlepšie mužstvo všetkých čias.
„Výsledok letel do sveta. Brazília bola vtedy taká silná, že neviem, či sme sa za celý zápas dostali desaťkrát na jej polovicu. Hrali sme pred 140-tisíc divákmi, nikdy som nezažil väčšiu kulisu," spomínal mladší Zlocha.
Malé Domino hralo aj proti Juventusu Čítajte Pamätá si tiež, ako slovanistov čakalo na letisku päťtisíc fanúšikov po návrate z Prahy niekedy v roku 1966. Vyhrali nad Spartou bežný ligový zápas 4:1. „Pri dnešných slovanistických návštevách zaplačem. Na naše tréningy chodilo často viac ľudí ako teraz na ligový zápas. A utešujeme sa tým, že keď bude nový štadión, bude aj viac divákov. To je veľký omyl. Možno ich o pár stoviek pribudne, ale rozhoduje kvalita hry,“ hovoril zanietene Zlocha.
V mužstve belasých bol v dvoch obdobiach funkcionárom – podpredsedom klubu v roku 1992, keď Slovan získal posledný federálny titul, a predsedom v roku 1999. Aj vtedy bol bratislavský tím majstrom. Potom odišiel.
Národný prijal rozpačito
Zlocha bol zástancom rekonštrukcie starého štadióna na Tehelnom poli. To, že odklepli výstavbu nového, prijal rozpačito.
„Ten starý je už fuč, takže je to dobrá správa. Nadšený však nie som, lebo Slovan svoj stánok mať nebude. Postupne sa menili vlastnícke vzťahy. Realita je taká, že Slovan prišiel o svoje domovské sídlo.
Aj v Prahe na Letnej chceli prebudovať štadión na Sparte, rozšíriť ho a zmodernizovať, dať mu visačku národný. Sparta nesúhlasila. Tehelné pole bez štadióna Slovana: To nie je ono. Slovan tam patrí,“ povedal Ľudovít Zlocha vlani ako čerstvý sedemdesiatnik.
