BRATISLAVA. Vysoké chlapčisko nebolo talentom ako niektorí spoluhráči na improvizovaných ihriskách v okolí bratislavského Tehelného poľa.
V Slovane bol v mladšom veku skôr „béčkar“.
V roku 1976 však práve on Antom Ondruš zdvihol ako jediný futbalista zo strednej a východnej Európy nad hlavu trofej pre šampiónov kontinentu. Bol československým kapitánom.
Slávne dvojčatá začínali v Petržalke Čítajte Narodil sa v Solčanoch pri Topoľčanoch 27. marca 1950. Ondrušovci sa presťahovali do Bratislavy, keď mal Tono dva roky.
Bývali na Tehelnej ulici, na skok od štadióna na Tehelnom poli (už, či zatiaľ neexistujúcom), v časti mesta plnej improvizovaných ihrísk, kde proti sebe mastili rôzne uličné výbery svoje malé derby.
Skvelí tréneri
Ondruš sa zvykol motať medzi väčšími. Teda staršími vekom, chlapča sa veľmi skoro vytiahlo do výšky. „Choď preč, zavadziaš,“ zavše na neho pokrikovali starší frajeri. Keby vedeli, koho posielajú kamsi...
Pasienky a Kuchajda patrili v tom čase ešte zväčša bulharským zeleninárom. Štadión Interu (dnes Slovana) začali stavať kedysi koncom päťdesiatych rokov minulého storočia.
Mladý Ondruš často trénoval sám. Behal, kopal si o stenu. Futbal bol pre neho všetkým.
Za takzvanou proletárskou tribúnou na státie pre desaťtisíc divákov organizoval Slovan dva razy do roka turnaje uličných výberov celej Bratislavy. Z toho čerpal najslávnejší slovenský klub. Ondruš bol iný príklad - všimli si ho na ulici. Mal deväť rokov.
Čambal bol esom tímu zlatých chlapcov Čítajte „Otec tiež hrával futbal, bol brankárom v miestnej jedenástke v Solčanoch. Tvrdá otcova ruka vo výchove a skvelí tréneri rozhodli, že som to niekam dotiahol.
V útoku ma skúšal tréner Ján Hucko. Dal som aj nejaké góly, ale viac som pôsobil v B mužstve.
Tam ma pripravoval Anton Urban, chvíľu pôsobil v Slovane i Anton Malatinský. Posunuli ma do stredu poľa a skončil som ako stopér. Jozef Vengloš ma zaradil na tento post.
Prvú šancu v lige mi však dal Michal Vičan. Mal som šťastie na trénerov, čo meno to pojem,“ kreslil príbeh svojej kariéry v SME kapitán belehradských zlatých chlapcoch pri výročí šesťdesiatky.
Anton Ondruš (27. 3. 1950)
- Za reprezentáciu odohral 58 zápasov - 9 gólov (1974 – 1980).
- Najväčšie úspechy: ME 1976 v Juhoslávii (1. miesto) - ME 1980 v Taliansku (3. miesto), trikrát majster ČSSR (1970, 1974, 1975).
- Kluby: Slovan Bratislava (1970 – 1981) Dukla Banská Bystrica (1977 – 1978) FC Bruggy Belgicko (1981 – 1982), CS Thonon, Francúzsko (1983 – 1987), FC Biel, Švajčiarsko (1987 – 1989).
Bazilejský triumf Slovana v roku 1969 v druhej najvýznamnejšej európskej klubovej súťaž v Pohári víťazov pohárov (víťazstvo nad FC Barcelona) ešte nestihol.
O rok však už so Slovanom oslavoval československý titul. Belasí prelomili trojročnú suverenitu Trnavy.
Tréner Jozef Vengloš potom urobil dôležitý ťah v zostave. Jozefa Čapkoviča, pôvodne útočníka, neskôr stredopoliara, postavil k Ondrušovi do stredu obrany.
Zrodila sa jedna z najlepších, ak nie vôbec najlepšia európska stopérska dvojica. Ondruš si často trúfol na svoje neopakovateľné výpady do útoku, po ktorých dával góly. Ničil súperov fintičkami pred vlastnou šestnástkou.
„Nie vždy mi všetko vyšlo. Jozef to za mnou vyriešil,“ hovoril o spolupráci.
So Slovanom získal ešte dva tituly – 1974, 1975. Ten druhý patrí medzi klenoty nášho futbalu. Slovan ho vyhral na Pasienkoch v priamom súboji s Interom 4:2, Ondruš z pokutového kopu zvyšoval na 3:1. Odborníci považujú toto stretnutie za vôbec najlepší ligový zápas, aký sa hral po vojne v Československu.
Slávny Belehrad
Slávnu trofej dvíhal nad hlavu už bez dresu Čítajte O rok prišla ešte väčšia sláva. Kompletné obrana slovanistov: Pivarník, Ondruš, Jozef Čapkovič, Gögh a ich spoluhráči v útoku Masný, Švehlík tvorili kostru tímu, ktorý senzačne vyhral 20. júna 1976 majstrovstvá Európy v Belehrade. Ondruš bol kapitánom tímu.
V národnom mužstve debutoval v deň svojich 24. narodenín, 27. marca 1974 v Drážďanoch v zápase NDR – ČSSR (1:0). V reprezentačnom drese si pripísal 58 štartov, z toho v 37 stretnutiach viedol tím ako kapitán.
Pre výnimočnosť na poste, ktorému sa hovorilo libero (voľný hráč), ho porovnávali s Nemcom Franzom Beckenbauerom, ktorý bol symbolom svetovej futbalovej kvality. Ondruš sa v roku 1976 umiestnil v ankete France Footballu Zlatá lopta na 6. mieste, čo je dosiaľ najvyššia priečka, na ktorú dosiahol slovenský futbalista.
Medzi najlepšími všetkých čias
Na ME 1976 vyhralo v prvom zápase Československo nad Holandskom 3:1 po predĺžení. V riadnom čase dal Ondruš v hustom lejaku v Záhrebe oba góly. Jeden do súperovej, vyrovnávajúci do vlastnej siete.
Hrdlička hral aj proti Brazílčanom v Mexiku Čítajte „Vlastný gól sa vo futbale pritrafí. Zápas pokračoval, nemohol som rozmýšľať nad nešťastným zásahom. Išiel som za brankárom Ivom Viktorom a povedal som mu:
Dávaj si lepší pozor (smiech). Lialo, lopta bola ťažká a klzká. V tomto komplikovanom zápase som odvrátil neskutočne veľa ťažkých lôpt, ktoré posielal do šestnástky Cruyff. Nikdy v živote som sa toľko nehlavičkoval,“ opisoval Ondruš.
Obranca Slovana dával dosť gólov. „Čo mi spočiatku aj trochu liezlo na nervy, že ma presúvali po celom ihrisku – raz útočník, potom záložník, vzápätí obranca, bolo veľkou výhodou. Vedel som zaútočiť, hlavičkovať, vystreliť z diaľky.“ Holanďanom dal gól hlavou.
Kamarát Beckenbauer
V dramatickom finálovom penaltovom rozstrele s Nemeckom (2:2 aj po predĺžení) dal Ondruš tretí gól. „V šatni som chalanom pod sprchami vravel, že nech si zapamätajú tento deň, lebo najbližších tridsať rokov nik z východnej Európy taký úspech nedosiahne. Stále to platí.“
Kapitán veril, že vyhráme: „Pred šampionátom sme sa šiesti kamaráti, aj spoluhráči z reprezentácie bratia Čapkovičovci, stavili na umiestnenie. Jediný som tipoval, že skončíme prví. Každý dal do pľacu tisíc korún, vtedy slušné peniaze."
Z Ondruša a Beckenbauera, s prezývkou Cisár, sa stali kamaráti, telefonujú si. Sadli si na vyhlasovaní Zlatej lopty France Football v roku 1976.
Jokl podal výkon, na ktorý Európa spomína Čítajte „Cruyff skončil za mnou. Vyhral Beckenbauer a na slávnosti mi vravel, že ľutuje iba to, že nemá aj titul majstra Európy. Nemôžeš mať všetko, povedal som mu. Odvtedy sme sa stretli často na rôznych podujatiach. Mám jeho mobilný telefón, môžem mu kedykoľvek zavolať. Aj to zavše urobím. Žijem vo Francúzsku, živím sa futbalovým manažérstvom, kto by si nenechal poradiť od takého esa.“
Ondruš nie je jediným skvelým československým futbalistom, ktorý mal smolu, že hral za socialistické Československo.
„Mrzí ma, že nás po roku 1976 nepustili do zahraničia. Chcel som si vyskúšať, kde sú moje futbalové hranice. Mal som ponuky z Bayernu Mníchov, Stuttgartu a Mönchengladbachu. Nemci boli v tom čase majstrami sveta. Keď nás potom pustili ako tridsiatnikov, už sme mali zenit za sebou.“
