Prvý, kto rozdelil zemský povrch pomocou poludníkov a rovnobežiek, bol grécky učenec Dikaiarchos z Mesiny (320 pred Kristom). Pre nás je najzaujímavejším alexandrijský kartograf, astronóm a matematik Klaudius Ptolemaios (90 - 168 po Kr.), ktorý vyhotovil mapy s rovnobežkami a poludníkmi, na ktorých je zakreslená aj časť územia dnešného západného Slovenska s Karpatmi. Ptolemaios za svoj základný poludník určil ten, ktorý prechádzal cez Insula Fortunatea - Ostrovy blažených, dnes Kanárske ostrovy (meno dostali podľa množstva psov, ktoré na ostrovoch žili a ktoré sa po latinsky nazývajú "canis").
Chaos v mapách
V stredoveku, predovšetkým po rozšírení moreplavby a nachádzania nových území sa objavil problém presného zistenia polohy, na čo mali slúžiť mapy s presným udaním zemepisných súradníc, teda poludníkov a rovnobežiek. Všetky významnejšie mestá začali preto vydávať mapy s ich vlastnými súradnicami, najznámejšími sa stali mapy vydávané v Norimbergu, Tubingene, Paríži, Londýne, Washingtone, Amsterdame, Ríme, Petersburgu, Prahe i v Bratislave. Aby bol takto vzniknutý chaos odstránený, rozhodli sa všetky významné krajiny na zjednotení súradníc, a teda aj na určení nultého poludníka. V roku 1911 sa ním stal ten, ktorý prechádza londýnskou hvezdárňou v Greenwichi.
Bratislavský poludník
Ako však došlo k ustáleniu takzvaného bratislavského poludníka?
Od roku 1723 pôsobil v Bratislave ako župný inžinier matematik, astronóm a kartograf Samuel Mikovini. Mal za úlohu postaviť novoupravené brehy v povodí Dunaja, aby sa zabránilo častým povodniam.
Popri týchto prácach vyhotovil v Bratislave celý rad vynikajúcich a pomerne presných máp pre Mateja Bela, ktorý pôsobil na tunajšom evanjelickom lýceu. Bell ich uverejnil vo svojom jedinečnom diele Notitia Hungariae historico-geographica.
Mikovini v tej dobe býval v Bratislave v budove postavenej v medzipriestore medzi dnešnou Gorkého 5 a Laurinskou 8. Tu si vybudoval súkromné observatórium a zhotovoval aj spomínané mapy. Použil pritom svoj vlastný, nový poludník, neskôr známy ako "bratislavský", ale i "celouhorský".
Kadiaľ vedie
Pri určovaní, ktorým miestom v Bratislave tento poludník prechádzal, sa súčasní odborníci rozchádzajú. Jedni tvrdia, že to bolo na mieste Mikoviniho observatória, iní - a tých je väčšina, tvrdia, že prechádzal cez severovýchodnú vežu Bratislavského hradu. Na základe mienky tejto väčšiny sa rozhodol magistrát Bratislavy verejne označiť miesto, kade poludník viedol.
Nachádza sa na dunajskom nábreží, neďaleko zrúcanín niekdajšej Vodnej veže, kde cez cestu vedie pás končiaci pri malom pamätníku s nápisom: Týmto miestom prechádzal bratislavský poludník, orientovaný na severovýchodnú vežu Bratislavského hradu, ktorý určil v r. 1733 Samuel Mikovini (1686 - 1750) ako základný poludník zemepisnej siete pre ním vyhotovené astronomicko-geometrické mapy.
Autor: Igor Janota
