V sklenenom domčeku ešte ponorková choroba nevypukla. Jedinou zmenou oproti prvému dňu je na blond odfarbená Maťova hlava.
Ponorková choroba môže vzniknúť všade tam, kde sú ľudia izolovaní. Týka sa aj manželov, ktorí sa sociálne izolujú a okrem vzájomného nemajú kontakt s inými ľuďmi. „Iste môže zasiahnuť aj mladú dvojicu, ktorá trávi čas v sklenenej klietke, navyše s takým minimálnym rozmerom, ako je 18 m2,“ povedal psychiater – profesor Ivan Žucha z Fakultnej nemocnice na Mickiewiczovej ulici. „Po čase si začnú liezť navzájom na nervy,“ dodal. Na druhej strane ale podľa neho im môže pomôcť práve to, čo je zároveň ich nevýhodou. Stratili síce súkromie, lebo okolo nich neustále prúdia davy nakupujúcich zvedavcov, ale paradoxne ich práve títo okoloidúci rozptyľujú, sú súčasťou ich pobytu. A práve preto sa nemusia cítiť natoľko izolovaní. Jeden z členov horolezeckej výpravy napríklad spomínal na „ponorku“ v súvislosti s tým, ako v čase, keď museli prečkať zlé počasie v tábore, začal doslova nenávidieť spôsob, akým jeho priateľ nosil nasadenú čiapku.
Subjektívne sa takýto stav prejavuje podľa Konrada Lorenza, autora knihy Takzvané zlo, nasledovne: „Človek reaguje na bezvýznamné prejavy najlepších priateľov – na to, ako si odkašliavajú alebo smrkajú – s takou intenzitou, ako keby práve dostal facku od opitého grobiana.“ Konečné východisko spočíva podľa Lorenza v tom, že sa človek potichu vykradne zo spoločného príbytku a roztrieska na kúsky nejaký predmet – nie príliš drahý, ale pokiaľ možno spôsobujúci veľký rámus.
