FOTO – JANA KADLECOVÁ
V piatok a v sobotu večer o siedmej sa bude v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí hrať. Hracími pomôckami sa stanú slová divadelnej hry Sary Kane, hráčmi traja tanečníci a jeden herec. Ihriskom bude predstavenie, ktoré vzniklo ako výsledok workshopu mladého macedónskeho režiséra Aleksandara Ivanovského v Bratislave. Ivanovski tvrdí, že pôjde o tanec aj divadlo – tancovať budú obrazy a slová.
Prečo by malo byť predstavenie zaujímavé pre tunajších ľudí?
„Sara Kane je naša súčasníčka – spáchala samovraždu ako 28-ročná asi pred troma rokmi. Jej texty reflektujú dobu, zahŕňajú v sebe veci, ktoré sa medzičasom stanú – tak ako Becket a Ionesco v sebe niesli dve svetové vojny aj krízy, ktoré sa udiali až potom. My tu žijeme svet skrývania citov za maskou silných. Nechceš trpieť – a potom ani nevyslovíš, čo naozaj potrebuješ. A hry Sarah Kane sú intímne.“
Ide teda o klasické divadelné predstavenie?
„Text, ktorý slúži ako podklad, je nezvyčajne napísaný. Nie je tam zmienka o čase či mieste deja. Hra nie je rozčlenená do scén alebo obrazov. Štruktúrou sa viac podobá tancu. Dialógy nie sú vzájomne spojené – postavy jednoducho nerozprávajú príbeh. V klasickom divadle práve exaktné určenie vzťahov medzi postavami niekedy limituje hru – zlomí jej krídla. Použili sme tanečný prístup, spôsob myslenia tanečníka, aj keď výsledok nie je tanečné predstavenie. Nie je to ani divadelné predstavenie – naša práca je oveľa viac orientovaná na proces.“
Nehrozí vám, že na ceste objavovania procesu zabudnete na obecenstvo?
„Ale bez obecenstva by žiadne predstavenie neexistovalo. Keď príde divák na predstavenie, očakáva príbeh. Sadá si do hľadiska s otázkou, čo sa tam deje. A počas predstavenia prichádzajú ďalšie otázky, a ak nie sú zodpovedané, divák sa v nich stratí. Ja rešpektujem text. V hre ožijú postavy, a tie povedia svoje príbehy – stačí im dať priestor. Jediné, čo potrebujem od herca, je, aby bol úprimný k svojej postave – inak ju neoživí.“
Vy myslíte po macedónsky, hovoríte s hercami po anglicky a oni odpovedajú po anglicky, aby potom hovorili svoje texty po slovensky. Každá zmena jazyka znamená posun významu. Nemáte s tým problémy?
„A zabudli ste spomenúť ďalší posun, ktorý nastane, keď herci niečo porozumejú v slovenčine a potom to v slovenčine vyjadria. Aj v tom je krása. Je to súčasť procesu. Nie je to o rozumení a nerozumení – ale aj o posúvaní zmyslu.“
Pred dvoma rokmi bolo Macedónsko blízko občianskej vojne. Robili ste divadlo aj počas nepokojov?
„V čase najväčších bojov som bol týždeň tu v Bratislave. Zrazu som sa ocitol v tomto meste na námestí, začínalo leto a nikde neboli policajti ani vojaci. Nikto mi nechcel na ulici kontrolovať pas, nepočul som helikoptéry, žiadne bomby. Nie som si istý, či o tom viete, ale myslím, že žiť v Bratislave je požehnanie. Domnievam sa, že nemôžete naplno oceniť pokoj na prácu, keď ste nemali vojnu.“
ZUZANA OČENÁŠOVÁ
Pod vedením Aleksandara Ivanovského (na snímke) uvedú v piatok a sobotu v Štúdiu 12 medzinárodný divadelno-tanečný projekt s názvom Crave. „Režiséra priviedla na Slovensko tanečnica a choreografka Katarína Mojžišová, ktorá v predstavení účinkuje spolu s ďalšími mladými tanečníkmi a hercami zo Slovenska a Veľkej Británie,“ povedala Oľga Belešová z Divadelného ústavu.
Charakteristickou črtou Ivanovského rukopisu je, že otvorene analyzuje a zároveň útočí na hranice medzi divadlom a životom. Narodil sa v roku 1979 v macedónskom Velese, réžii sa venuje od roku 1997, o rok neskôr začal študovať na fakulte dramatických umení v Skopje. Pôsobí ako režisér a asistent réžie v divadlách v Macedónsku a Rumunsku, získal Hlavnú cena za najlepšiu inscenáciu na Festivale amatérskeho a alternatívneho divadla v Kochani.
