Dobrodruh, rokokový playboy, ale i spisovateľ, cestovateľ a historik Casanova opísal svoje rozmarné aktivity v knihách. Zaznamenal aj svoju návštevu Prešporka, pravdepodobne v roku 1753.
Giacomo Giovanni Casanova, dobrodruh, rokokový playboy, ale i spisovateľ, cestovateľ a historik sa narodil roku 1725 v Benátkach. V celej Európe sa stal slávny útekom z benátskeho väzenia a farbistými opismi svojich rozmarných aktivít v knihách Pamäte a Príbeh môjho života. Posledné roky bol knihovníkom na Duchcovskom zámku kniežaťa Valdštejna v Čechách, kde aj zomrel roku 1798.
Dobrý zvyk – z Viedne do Prešporka
Po dlhšom čase strávenom v Paríži Giacomo Casanova cez Drážďany prišiel do Viedne. „Tak som teda prvý raz prišiel do rakúskeho hlavného mesta. Bol som dvadsaťosemročný, svetaskúsený, no so spľasnutou peňaženkou…“
Casanova sa vo Viedni nezdržal dlho, pritom jeho postrehy a hodnotenia cisárskeho dvora, Márie Terézie, Jozefa II. či cisára Františka I. sú obdivuhodne trefné a cenné. Tak ako mnoho iných cestovateľov i Casanova počas svojho pobytu v rakúskej metropole nemohol nenavštevovať hlavné a korunovačné mesto Uhorského kráľovstva, čo zrejme patrilo k dobrým zvykom návštevníkov Viedne.
Casanovove opisy udalostí sú považované za kronikársky verné, ale jeho osobné zážitky nie vždy zodpovedajú skutočnosti.
Casanova na plese
„… Odcestoval som do Prešporka, kam ma pozval barón Vais spolu s dvoma peknými slečnami, aby sme sa pobavili.“
Keď v Bratislave vystúpil z koča, stretol známeho rytiera, ktorého spoznal v Paríži. Rytier ho požiadal, aby ho dámam predstavil.
„Vošli sme do hostinca a rytier de Talvis za nami. Pretože som si myslel, že mladý muž, ktorý bol ináč smelý ako každý francúzsky gavalier, by mohol prispieť k našej zábave, predstavil som ho dámam. Niekoľko dní už býval v hoteli, kde sme sa aj my ubytovali, a bol smútočne oblečený. Opýtal sa nás, či pôjdeme na ples ku kniežaciemu biskupovi. Nič sme o plese nevedeli, ale Vais prisvedčil. Na ples možno ísť bez predstavenia – povedal rytier – a preto tam aj ja zamýšľam zájsť, čo by som ináč nemohol urobiť, lebo ma tu nikto nepozná. Potom odišiel. Hostinský, ktorý prišiel, aby zistil, čo si prajeme, nám podal informácie o plese. Keďže naše krásne slečny prejavili želanie zájsť na ples, súhlasili sme.
Biskup držal bank a prehral
Celkom neznámi sme slobodne prešli všetky miestnosti paláca, kým sme konečne prišli k veľkému stolu, za ktorým sedel kniežací biskup a držal bank v hre farao. Hromada zlata pred vznešeným prelátom mohla podľa nášho odhadu mať hodnotu asi trinásť-štrnásťtisíc dukátov. Rytier de Talvis stál medzi našimi dvoma dámami a dvoril im, zatiaľ čo jeho Milosť miešala karty. Knieža rozdal karty, pozrel na rytiera a vľúdne ho vyzval, aby aj on zobral kartu.
– S radosťou, veľkomožný pán, držím bank na túto kartu.
– Platí! – povedal biskup, aby sa nezdalo, že sa naľakal. Zobral si kartu, rytier však vyhral a môj šťastný priateľ veľmi pokojne zhrabol všetky prelátove peniaze a napchal si nimi vrecká. Biskup žasol, trochu neskoro zbadal hlúposť, ktorej sa dopustil, a povedal rytierovi: – A keby bola vaša karta prehrala, pane, ako by ste mi boli zaplatili?
– Veľkomožný pán, to by bola moja vec.
– Pane máte viac šťastia než rozumu!
– To je možné Vaša Milosť, ale to je moja vec.“
Dobrodruh získal časť koristi
Rytier vyšiel, Casanova ho dobehol na schodoch paláca a požiadal ho o pôžičku sto cisárskych dukátov.
„Strčil som zlato do vrecka a nestaral som sa o množstvo masiek, ktoré zo zvedavosti nasledovali šťastného výhercu a teraz boli svedkami tejto príhody…
Náš hostinský nám povedal, že rytier ozlomkrky vysadol na koňa a celá jeho batožina pozostávala z malého kufríka. Navečerali sme sa a pre pobavenie som vyrozprával Vaisovi a našim slečnám, ako som sa zoznámil s Talvisom a ako som získal podiel na koristi.
Keď sme sa vrátili, už o tom vo Viedni hovorili, všetci sa Gaskoncovi smiali a robili si z biskupa žarty. Zlé jazyky nešetrili ani mňa, ale ja som sa tváril, že nerozumiem súvislostiam, lebo som považoval za zbytočné brániť sa.
Rytiera de Talvisa nikto nepoznal a francúzsky veľvyslanec o ňom nikdy nepočul. Neviem, či sa ešte raz v Prešporku ukázal…“
Časové nepresnosti
Ak mal Casanova – ako píše – pri návšteve Viedne a Bratislavy dvadsaťosem rokov, muselo to byť roku 1753. Pri spisovaní spomienok v knižnici Duchcovského zámku sa zrejme pomýlil, lebo pri spomínanej udalosti nemohol opísať aj cisára Jozefa II., jeho smrť a aj cisára Ferdinanda I. Je možné, že Viedeň navštívil viackrát. Preto ani Casanovovu návštevu Bratislavy, ani palác, kde prímas hrával farao, nevieme časovo presne zaradiť. V roku 1753 Primaciálny palác ani Letný arcibiskupský palác tak ako ich poznáme ešte nestáli.
VLADIMÍR TOMČÍK
Združenie Devínska brána
FOTO - ARCHÍV
