Rakúskemu dramatikovi Franzovi Grillparzerovi sa Bratislava napokon zapáčila.
FOTO – ARCHÍV
dvorské kruhy a od tých čias mal ako kritik absolutizmu problémy s metternichovskou cenzúrou.
Vo svojom dramatickom diele spočiatku čerpal námety z antiky a neskôr i zo spoločnej stredoeurópskej histórie – Sláva a pád kráľa Otakara či dráma Libuša. Hoci bol zasnúbený, nikdy sa neoženil. Grillpazerove diela sa vyznačujú melanchóliou, sú poznačené obavou o zánik ľudských hodnôt a jeho drámy i poézia sú výnimočné krásnou klasicistickou nemčinou. Na nezáživný úradnícky život a na cenzúru Grillparzer reagoval cestovaním, navštívil Nemecko, Grécko, Taliansko, Paríž, Londýn i Bratislavu.
Potil sa ako prekliaty
V Bratislave bolo zasadnutie snemu a všetky hostince boli plné. Musel sa uspokojiť s posteľou „širokou ako ruka“ v hosťovskej izbe hostinca U červeného vola. Budil sa na bitie hodín a o druhej v noci mu nedalo spať vyvolávanie nočného strážnika. „Posteľ bola krátka a deka ťažká. Potil som sa ako prekliaty. Nadránom som na hodinku zaspal, ale o piatej som už bol na nohách. Konečne som dostal samostatnú izbu po niekom, kto práve odišiel. Sedel som v očakávaní, čo príde. Chcel som sa zúčastniť na zasadnutí snemu, čo bol jediný dôvod, prečo som sa ocitol v tomto hniezde, kde nemienim zostať ani o minútu dlhšie, ako je nutné.“
Po zasadnutí snemu, ktorý bol „v holej chudobnej sále s biednymi drapériami“, sa ponevieral po meste, „ktoré je krajšie, ako na prvý pohľad vyzeralo“.
Bratislavčanky krajšie ako Viedenčanky
Navštívil aj Dóm svätého Martina, ktorý „vyzerá dobre zvonku“, ale k jeho interiéru bol kritický: „Podoba svätého na hlavnom oltáre je odliata z bronzu a z diaľky sa mojim zlým očianm nezdala byť zlá. Ak sa nemýlim, tak je v polomaďarskom, v polomodernom oblečení, čo je dosť zvláštne.“
Poobede so zamestnancom dvorskej kancelárie vyšiel na hrad: „Výhľad z ruiny je prekrásny. Bolo neznesiteľne horúco, tak som si ľahol do tieňa múrov a veľmi som nerozmýšľal. Odtiaľ po chodníčku ako pre kozy cez vykričaný Zuckermantel k pontónovému mostu. Je tu veľa pekných ľudí. Vo všeobecnosti sú možno ženy vo Viedni krajšie, ale výrazne pekné rysy, zdá sa mi, tých je tu viac. Cez loďkový most do Au, rozkošne krásneho na prechádzky. Sotva si spomínam, že by som v blízkosti nejakého mesta videl niečo podobné. Nápadná všeobecná elegancia, možno že len počas snemovania,“ zaznamenal denníkovým spôsobom.
V divadle Aréna sa fajčilo
Večer bol už unavený a rád, že sedí v divadle Aréna, ale bol kritický: „Žiaľ, ženské roly nehrali muži, inak by ste celkom mali pocit, že ste sa ocitli v Shakespearových časoch… Celá mužská časť publika takmer nepretržite fajčila. Mimochodom, Bratislava sa mi páči. Ani vo Viedni sa ochota voči cudzincom neprejavuje tak ako tu.“
Skoro celý nasledujúci deň považoval za stratený: „Ešte raz som sa zúčastnil na zasadnutí snemu a ešte menej ma to zaujímalo ako po prvý raz. Čo tí Maďari chcú, tomu by bolo sotva čo vyčítať, keby boli národom s tridsiatimi miliónmi obyvateľov. Pri pohľade na skutočné pomery je veľká časť ich úsilia smiešna. Haydnovo Stvorenie aranžované ako kvarteto. Poobede do Au a večer do Arény. O ôsmej ráno odchod z Bratislavy. Pekná Maďarka, ktorá prišla spolu so mnou z Viedne, je opäť na palube, no tentoraz dobre oblečená. Dve kontesy, mladšia z nich je ako obrázok na strašne nemotorných nohách… Brehy pod Bratislavou medzi oboma Žitnými ostrovmi nanajvýš jednotvárne a nudné.“
A v liste z Pešti píše: „Loď sa nepotopila ani nás neprepadli… Bratislava sa mi veľmi páčila. Aby som videl množstvo pamätihodností, denne som vychádzal už o jedenástej a večer som strávil v Aréne, kde hrala aj Mamsell Axfeld, a to pomerne zle. Trasie hlasom, ako by robila rolády… To málo, čo som v Bratislave videl, sa mi páčilo…“
Autor: VLADIMÍR TOMČÍKZdruženie Devínska brána
