Putovnú trofej pre majstra vyrobil v roku 1999 sochár Jozef Barinka. Telo pohára (91 cm) je z lešteného nerezu, malá soška hokejistu na vrchnáku (17 cm) je z pochrómovaného bronzu. Podstavec tvoria tri valce, ktoré sa dajú pridávať. Na podstavci je štítok s menoslovom hráčov a členov realizačného tímu doterajších víťazov najvyššej hokejovej súťaže. Štítok Slovana bude desiaty v poradí. Slovan má putovnú trofej na rok, menšia replika mu zostáva.
Odchovanec bratislavského Slovana MIROSLAV LAŽO (na snímke) dal vo finálovej sérii s Košicami životné góly. Dvadsaťpäťročný pravý krídelník má skúsenosti aj z Nemecka, kde treťoligovému Regensburgu pomohol postúpiť do druhej najvyššej súťaže – I. bundesligy. Rok a pol pôsobil v Žiline, aby sa v polovici práve skončenej sezóny vrátil na rodný ľad a v drese belasých oslávil po roku 2000 svoj druhý titul.
Dali ste predtým také dôležité góly ako v tohtoročnom play off?
„Vo finále som ešte nikdy predtým gól nedal. Rozhodujúci v predĺžení prvého zápasu by som prirovnal k tomu, ktorý som strelil na februárovom Švajčiarskom pohári proti Kanade. Bol to štvrtý gól a vyhrali sme 4:3. Zároveň bol môj prvý v reprezentácii.“
Ako by ste opísali váš prvý vo finále?
„Videl som, ako Vlado Vlk na modrej napriahol, snažil som sa dostať pred brankára Šimonoviča, aby som mu znemožnil výhľad. Vtedy ma obranca odtláčal od bránky a čepeľou hokejky som trafil puk, ktorý úplne zmenil smer. Bola to aj otázka šťastia.“
Čo váš druhý zásah v druhom zápase?
„Bol veľmi dôležitý pre mužstvo, šli sme do vedenia 3:0 a Košice sa dostali na kolená. Zdeno Cíger mi to perfektne nezištne prihral, Šimonovič sa už nestihol presunúť. Veľmi ma tešia tie góly. Som šťastný, že je to tak, ako to je.“
Oslavovali ste cestou domov?
„Bolo to fantastické, aj keď doma pred desaťtisíc fanúšikmi to má iné čaro. Všetci kričia, povzbudzujú. Autobus cestou z Košíc spieval celú noc, niekoľkokrát sme sa zastavili, aby sme mohli dodržať pitný režim (smiech).“
Čakali fanúšikovia v Bratislave na váš príchod?
„Okolo dvesto skalných vydržalo čakať pred naším zimným štadiónom až do štvrť na päť ráno. Spievali a bubnovali. Sme radi, že na nás nezabudli a tešili sa s nami.“
