Puding pani Elvisovej – zľava Peter „Pino“ Ungvölgyi (klávesy), Viliam Lauko (basa) a Miloš Rabatin (bicie). Dnes od 22.00 v klube Terminál (ex-Charlies) na Špitálskej.
Dnes večer si v klube Terminal môžete natiahnuť sveter z mohér-popu. Klávesy, bicie a basu dochutia typické pudingovské „spodky“ – elektronické. Do občasných vokálov sa započúvajte pozornejšie, sú ako surrealistická (východniarska) poézia. O tomto aj o inom sa s nami rozprával „Pino“ – PETER UNGVÖLGYI z kapely Puding pani Elvisovej.
Hráte stále v trojzostave?
„Miloš, Viliam, Pino sú stáli členovia a potom je tu jeden stály hosťujúci člen. Je ním kultová postava košickej post-excentráckej scény Marcel (ex-penetralia, ex-home, ex-lamourir). Kapela vznikla koncom uplynulého tisícročia v uliciach Košíc, presný dátum si nepamätám. Ale určite to bolo po tom, ako Košice navštívil pápež, a predtým, než sa tam tancovala macarena.“
Vraj už neviete, ako názov kapely vznikol.
„Mystifikacia okolo vzniku názvu kapely sa zdá byť nevyčerpateľnou témou. Preto si vymýšľame stále nové a nové absurdné historky, ktoré zahmlievajú jednoduchý fakt, že ten názov vznikol proste len tak.“
Nevyčerpala sa vaša invencia už vymyslením tohto názvu?
„Zdá sa, že nie. Sme už dosť dobre natrénovaní.“
Ešte stále označujete váš hudobný štýl ako „trip-trop“ alebo „mohér-pop“?
„Dostalo sa nám veľmi vďačnej úlohy – zaplniť vákuum, ktoré na slovenskej scéne istý čas existovalo, a tak sme mali v rukách neobmedzené možnosti aj pri vymýšľaní názvu nášho vlastného štýlu. Myslím, že zo všetkých rôznych modifikácií sa najviac uchytil mohér-pop.“
Pre aké publikum najradšej koncertujete?
„Naše koncerty svojou atmosférou oscilujú niekde medzi tanečnou párty v klube a koncertom nejakej groovy kapely na klasickom pódiu. V súčasnosti veľa jamujeme a často počujem v našej skúšobni rôzne nu-jazzové alebo funky prvky. Asi to prirodzene odráža naše momentálne nadšenie pre reláciu Solid Steel a veci z vydavateľstva Ninja Tune.“
Chceli by ste, aby vás rádiá hrali viac?
„Treba povedať, že koncertné verzie našich skladieb sa dosť líšia od tých štúdiových, ktoré produkujeme v našom stúdiu u Miloša, kde sa s tým vyhrávame, až kým nie sme absolútne spokojní. V tomto sme perfekcionalisti a nikdy nevypustíme niečo, za čím si stopercentne nestojíme. Či sa to rádiám páči alebo či to hrajú, je až druhoradá záležitosť.“
Čo nového?
„Máme za sebou skvelý týždeň na chatičke v Ružinej, kde sme presťahovali celý náš štúdiový aj koncertný aparát a sedem dní sme sa venovali nahrávaniu a príprave albumu. Myslím, že to je maximum pre každú kapelu, keď môže mať skúšobňu aj štúdio v jednej útulnej izbe, kde sa môže nezávisle od času a hlasitosti venovať tvorbe.“
Venujete sa aj inej ako čiste „kapelovej“ tvorbe?
„Tvoríme ešte hudbu k reklamám. To je veľmi zaujímavá činnosť, lebo má presne vymedzené hranice, do ktorých sa musíme vtesnať. Aj keď rozhodujúce slovo má vždy zadavateľ, nikdy nevydáme niečo, čo by sa zároveň nepáčilo aj nám.“
Účinkovali ste na podujatí Miluj život, nie drogy. Váš názor na ne?
„Táto otázka padne v každom rozhovore. Formuluje sa na ňu jedna vzorová diplomatická odpoveď. Takže idem. Nebudeme dávať žiadny manuál na to, či áno, alebo nie. Je na každom, aby zvážil zápory a klady a slobodne sa rozhodol. Nehovoríme ani o tom, či sme vegetariáni, alebo nie. My hráme stereohudbu.“
Máte nejaký nový z vašich „absurdných“ textov? Odcitujte kúsok.
„Momentálne pracujeme na skladbe, ktorá sa volá Východoslovenské Paranoje A Stiny. Kúsok textu: „kto je tam? / černé??? / počkaj ty nikhaj! / ty špina, ty handry, ty rongy / kaj to moj bratranec“.
MILADA ČECHOVÁ
