Devín, podľa slávneho rozprávkara zoslaný z nebies.
Andersen sa narodil roku 1805 v Odense. Už ako štrnásťročný odišiel do Kodane. Pôvodne sa chcel stať hercom, ale ako chudobný syn obuvníka dostal štipendium a vyštudoval na gymnáziu. Prvú báseň publikoval ešte pred maturitou a prvé úspechy získal ako divadelný autor. Precestoval viacero európskych krajín a poznatky zo svojich ciest publikoval v autobiografických cestopisoch.
H. Ch. Andersen (1805)
považoval Bratislavu za rozprávkovú.
Andersenova dramatická a básnická tvorba upadla temer do zabudnutia, pritom kritika mu spočiatku vyčítala, že ako úspešný románopisec sa zosmiešňuje niečím takým podradným, ako je rozprávka. Do konca života roku 1875 vydáva každoročne ďalšie zväzky rozprávok, ktoré patria k pokladom svetovej kultúry.
Najslávnejšie rozprávky inšpirovala Bratislava
V Bratislave pretrváva legenda, že práve pri návšteve nášho mesta sa Andersen inšpiroval na napísanie rozprávok, ktoré patria k najslávnejším – O škaredom káčatku a Dievčatko so zápalkami. Každý lokálpatriot sa poteší, skeptik to zavrhne, neodškriepiteľné však je, že Andersenov vzťah k Bratislave bol veľmi pozitívny.
Napísal: „Čakalo ma tu veľkolepé privítanie. Milujem toto mesto, je také životaschopné a pestrofarebné. Obchody budia dojem, akoby sem boli všetky prenesené z Viedne. Je tu veľa čo vidieť – povedal mi jeden mešťan – poďme spolu k ruine Hradu tam na skalisku. Odtiaľ je výhľad na plávajúci most, na celé mesto a obilné polia okolo. Zhora nadol akoby vo vzduchu visí cesta s pestrými domami a voňajúcimi stromami. Deti tam tancovali v teplom slnečnom svite. My sme sa chceli prejsť mestom, ktoré ponúka staré tradície a ojedinelé legendy.
Videli sme však aj krásne ruže a ešte krajšie deti. Stretol som celkom maličké dievčatko s velikánskou kyticou kvetov. Usmialo sa na mňa, na cudzieho. Zrazu zastalo, vybralo z kytice jednu z najkrajších ruží, podalo mi ju, sklonilo hlávku a zmizlo. Táto ruža však nesmie zvädnúť, bude aj v budúcnosti voňať ako báseň. Keď malá bude po rokoch rozkvitnutou ružou, možnože jej budem sám môcť tú báseň vložiť do rúk. A či si ešte spomenie na cudzinca, ktorému raz darovala kvetinu?“
V ďalších riadkoch hovorí Andersen o požiari Devína, ktorý mal vtedy štatút mesta. A to je možná súvislosť so spomínanou rozprávkou o malom dievčatku so zápalkami: „Celé predpoludnie, dlho predtým, ako sme sem zavítali, videli sme na horizonte silný a hustý dym. Bol to oheň, to polovica mesta vyhorela v tento deň. Ako sme sa pri západe slnka blížili k tomuto mestu, postrehol som, že je najmalebnejším miestom z celej mojej plavby po Dunaji. Celkom hore na kopci je ruina, najkrajšia ruina na celom toku Dunaja. Červené večerné slnko dopadlo na mokré koleso mlyna a ako sa otáčalo, vyzeralo ako vystrúhané zo zlata. Všetko dookola voňalo a bolo nádherne zelené. Aká to krása, aká veľkosť prírody? Devín – to je niečo, čo môže byť len zoslané z nebies, a túto krásu postihli žiaľ a núdza. Polovica mesta ležala v popole a v ruinách, hustý dym vystupoval k oblohe, úzke komíny stáli ako stĺpy vo vzduchu, strecha kostola bola strhnutá, múry boli červeným ohňom sčerneté – aká to bieda! Nejaké ženy ešte hľadali svoje deti, jedna žena stála na brehu a zalamovala rukami a kôň zasiahnutý ohňom vbehol priamo na pontón.“
Autor: VLADIMÍR TOMČÍK, Združenie Devínska brána
