FOTO - AUTORKA
Bratislavčana Borisa Slatinského by sme veľmi stručne mohli predstaviť ako mladého vyštudovaného filozofa a zároveň umelca, ktorý si so sestrou pred dvoma rokmi otvoril v centre mesta kaviareň, kde vystavuje svoje diela. On o sebe hovorí, že je malý človek na počiatku cesty, ktorý chce žiť jednoduchý a pokorný život.
Boris mohol pred pár rokmi utkvieť v pamäti fotografickým fajnšmejkrom na svojich štyroch bratislavských výstavách, kde prezentoval svoju vtedajšiu umeleckú lásku – čiernobielu fotografiu. Dnes sa jej už nevenuje. S týmto dvojrozmerným umením začal pracovať až na vysokej škole. S malou tenkou knižkou o vyvolávaní čiernobielych fotografií a požičaným zariadením do fotokomory. Ako samouk. Behom prvého roka prišli prvé úspechy zo súťaží, neskôr aj z výstav. Motív nemal presne vyhranený, po čase ho túžba spoznávať iné posunula od fotografie ďalej.
Dnes sa teší z novej profesionálnej zváračky, s ktorou pracuje v záhrade na veľkých abstraktných plastikách z plechu. Experimentuje s rôznymi technikami. Inšpiráciu, čo sa týka materiálov, nachádza aj u otca, ktorý je stavbár. Ten ho podporoval už od detstva, keď potreboval požičať nejaké náradie alebo si zaobstarať zväčša odpadový materiál zo stavby.
Na strednej škole podľa kamarátovho modelu vyrobil skejtbord, o ktorom pred rokom 1989 u nás málokto chyroval. Neskôr na jeho povrch nalepil šmirgľový papier, aby sa mu menej šmýkali topánky.
Borisa sa často ľudia pýtajú, akú umeleckú školu vyštudoval. On s úsmevom odpovedá, že žiadnu. Prostredníctvom filozofie sa priblížil k umeniu a robí si veci po svojom. Ani len do výtvarného krúžku na základnej škole nechodil, hoci dobre kreslil. Nevie si totiž predstaviť, že by mu niekto radil či diktoval, ako a čo má robiť. „Akonáhle mám robiť niečo povinne, tak je to problém. Mám rád spontánnosť.“ Boris Slatinský sa nepovažuje za umelca, ale za remeselníka. Má rád akt tvorenia. „Vtedy som hluchý, slepý, celý deň nejem a mám pracovnú horúčku.“ Dielo podľa neho musí byť zaslúžené, musí mu predchádzať ťažká práca. Najviac si váži tie, na ktorých sa najviac narobí.
