Vo februári 1921 prebehla tlačou správa, že atletický odbor I. ČSŠK Bratislava pripravuje na jar usporiadanie cestného behu Devín – Bratislava. O dva mesiace neskôr sa ukázalo, že išlo o výnimočne dobrý nápad. A tak sa funkcionárske osobnosti, akými boli predseda atletického odboru I. ČSŠK Bratislava Američan M. W. Younger, všadeprítomný a známy A. Máša Balík či predseda I. ČSŠK G. Rehák, zaslúžili o vznik najstaršieho cestného behu na Slovensku.
Ešte pár hodín pred štartom bola neistá účasť pretekárov maďarských a nemeckých menšinových klubov na Slovensku, ktoré neboli členmi Československej atletickej amatérskej únie. Domáca diplomacia na poslednú chvíľu rébus vyriešila k spokojnosti všetkých.
V nedeľu 24. apríla 1921 sa tak pod Devínskym bralom zoradilo na štartovú čiaru 37 účastníkov prvého ročníka behu Devín – Bratislava. Priviezlo ich sem z nádvoria Štefánikových kasární (dnešná budova SNG) otvorené nákladné auto, za ktorým sa do Devína šinula ešte stará fordka plná zapálených funkcionárov.
Počasie síce premiére neprialo, bolo vlhko a trať rozmoknutá, no presne o 10.30 zaznel výstrel štartéra. Už v Devíne prekvapil organizátorov obrovský záujem divákov, ktorí povzbudzovali bežcov po celej trati. Najviac ich bolo na záverečných stovkách metrov, keď husté špaliere lemovali trať a Hviezdoslavovo námestie, miesto cieľa pretekov, bolo doslova „natrieskané“. Je neuveriteľné, že vo vtedajšej 90-tisícovej Bratislave bolo na aktérov zvedavých 15-tisíc ľudí.
Favorit na víťazstvo bol od začiatku jasný. Bol ním Václav Vohralík z AC Sparta Praha, uznávaný vytrvalec, ktorý na olympiáde v Antverpách v roku 1920 dobehol na 1500-metrovej trati štvrtý. Vohralík ani v slovenskej metropole nenechal nikoho na pochybách, kto sa postaví na najvyšší stupeň víťazov. Časom 36:56,4 odbehol svojim najvážnejším súperom približne o minútu. Aj druhé a tretie miesta získali Sparťania Zika a Roth. Do cieľa dobehlo 21 pretekárov a z domácich bol najlepší Koloman Schätzel z menšinového PAC, ktorý dobehol za zvukov vojenskej kapely pred budovu SND na 8. pozícii.
Nestor slovenskej atletiky R. Holzer spomínal, že na bežcov sa prišli pozrieť aj devínske a karloveské babky, ktoré zvedavosť odlákala od varešiek i kostola a lamentujúc ľutovali zablatených bežcov, ťažko chápajúc, prečo sa tak trápia, keď ich nikto nenaháňa.
Víťazný Vohralík aj po rokoch spomínal na bratislavský triumf uznanlivo: „Ohromila ma najmä obrovská účasť obecenstva. Skutočne som mal za sebou vtedy už dosť pretekov v cudzine, ale takú kulisu som ešte nezažil.“
Odovzdávanie cien na Hviezdoslavovom námestí malo slávnostný priebeh s ováciami nadšeného davu a lesk mu dodali aj prebiehajúce jarné slávnosti Československého Červeného kríža. Premiéra sa vydarila.
