FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
V prílohe Bratislava z 26. 3. sme sa mohli dočítať, že študenti fakulty architektúry vystavujú návrhy, ktoré by mali zmeniť Petržalku na živé mesto. Nemám pocit, že to, čo študenti navrhujú, Petržalku oživí. Veľká časť vystavených projektov sa zaoberá územím tzv. Jantárovej cesty, čo je v „odborných kruhoch“ názov pre ten imaginárny bulvár, ktorý sa už 30 rokov plánuje okolo trasy imaginárneho metra popri Chorvátskom ramene.
Poviete si, načo sa tým zaoberať, sú to len študentské práce. Sú však pomerne presným obrazom aktuálneho stavu myslenia väčšiny činných urbanistov a úradníkov na rôznych oddeleniach územného rozvoja – či už magistrátu, alebo mestských častí. Podľa neho je jedinou cestou rozvoja akéhokoľvek územia v meste jeho zastavanie. Možno si tiež poviete, nech si plánujú, aj tak sa to nikdy nepostaví. Ale práve v tom je skrytý jeden – pre Petržalku fatálny – vedľajší efekt. Toto územie okolo Chorvátskeho ramena sa rozkladá úplne v strede Petržalky a je obrovské. Napriek tomu však pre bežných Petržalčanov neexistuje. Nie je súčasťou Petržalky. Je územím nikoho. A keďže podobné územia zaberajú značnú časť Petržalky, netýka sa ich ani ona. Nie je to ich mesto. Je to sídlisko nejakých abstraktných plánovačov, ktorí majú o ňom svoju abstraktnú predstavu. Jeho budúcnosť je zakliata v absurdných plánoch, ktoré sa nikdy nezrealizujú.
Plán zastavať územie okolo Chorvátskeho ramena je absurdný. Lipnutie na takýchto plánoch blokuje akékoľvek iné možné, a hlavne reálne využitie tohto územia. Státisíce kubíkov betónu naliatych do tohto voľného územia nie je práve to, čo mi ako Petržalčanovi chýba. Naopak, som rád, že tu to prázdno ostalo. A že v ňom zabudli (alebo v ňom už stihlo vyrásť) aj zopár stromov. Že sa mám kde prejsť s deťmi a že nemusím behať iba pomedzi paneláky. A možno by som bol tiež rád, keby som raz cez okno toho vysnívaného metra videl namiesto vežiakov park. (krátené)
Autor: BORIS HRBÁŇ
