K prvému článku o Ganymedovej fontáne sme dostali do redakcie stanovisko Miroslava Baláža, ku ktorému uverejňujeme aj stanovisko člena Komory reštaurátorov.
31. januára 2003 v prílohe denníka SME Bratislava vyšiel článok s titulkom „Na odstraňovanie patiny z bronzových plastík použili oceľovú elektrickú rotačnú kefu“. Pretože sa týkal mojej práce a opieral sa aj o „odborný posudok“ pána Landíka, ktorý zásadne odmietam, chcem na článok reagovať.
V roku 1992 pre nedostatok peňazí nebolo možné Ganymedovu fontánu reštaurovať, preto sa Paming rozhodol urobiť najnutnejšie ošetrenie Ganymedovej fontány, než sa nájdu peniaze na jej komplexné reštaurovanie.
Na bronzových plastikách môžu v zásade vzniknúť dva druhy patiny. Ušľachtilá a tzv. divá patina. Za ideálnych podmienok v zemskej atmosfére pred niekoľkými storočiami, vznikala na medi a jej zliatinách, teda aj na bronze, ušľachtilá patina. Mala sklovitý povrch, bola vo vode len veľmi málo rozpustná, povrch bronzu chránila.
Dnes, keď máme ovzdušie plné agresívnych exhalátov, vzniká na povrchu bronzu divá patina. Je nevzhľadná, práškovitá a vo vode pomerne dobre rozpustná. Táto jej vlastnosť má za následok neustále odplavovanie základného materiálu bronzu – medi.
Negatívne pôsobenie uvedených skutočností sa na Ganymedovej fontáne prejavilo o to viac, že plastiky boli omývané vodou, do ktorej sa pridávali rôzne chemikálie proti tvorbe rias. Ak som chcel vplyvy divej patiny eliminovať, musel som ju odstrániť, a to chemickou cestou. Po odstránení divej patiny je kov obnažený a v mokrom prostredí v prítomnosti iónov síry začne okamžite na povrchu vznikať matná mikroskopická vrstvička sírnika medi. Táto sa potom oleští rotačnými a ručnými kefami z jemného vlnitého bessemerského drôtu.
Oleštenie má tri funkcie: odstráni sa ním vrstvička sírnika, vytvorí sa podklad na zakotvenie pasivačnej patiny do povrchu kovu a hrou svetla a tieňa sa zvýrazní pôvodný rukopis autora. Oleštenie je súčasťou technológie a nie je možné ho vynechať. Na oleštený povrch bronzovej plastiky sa tupovaním nanáša chemický roztok, ktorý reaguje s bronzom a vytvára farebne jednotnú umelú patinu. Vďaka svojmu chemickému zloženiu povrch plastiky pasivuje čiže zamedzuje pôsobeniu agresívnych zložiek ovzdušia.
V tomto štádiu ošetrovania Ganymedovej fontány poradca Mestského ústavu ochrany pamiatok vyvolal hystériu okolo fontány, čo malo za následok zastavenie všetkých prác 27. 4. 1992. Nebolo dokončené patinovanie, pasivácia a konzervácia. Takto neošetrená Ganymedova fontána chátrala niekoľko ďalších rokov.
Po čase, keď už stav fontány bol viac ako havarijný, našiel sa dostatok peňazí na komplexné reštaurovanie.
Ako nezainteresovaný pozorovateľ dnes môžem konštatovať, že peniaze určené na reštaurovanie Ganymedovej fontány sa v prevažnej miere prehajdákali na výrobu umelohmotných replík. Epoxidové kópie originálov dokáže vyrobiť každý zručnejší absolvent ŠUP.
To, že originály vzácnych Tilgnerových plastík Ganymedovej fontány ležia v blate v akejsi záhrade, dokazuje, že ich zreštaurovať nikto nevie a že ani vtedy, ani teraz ľuďom, ktorí majú rozhodovaciu moc, o reštaurovanie Ganymedovej fontány nejde.
Mgr. MIROSLAV BALÁŽ
Reakcia člena Komory reštaurátorov
Redakcia SME ma požiadala o vyjadrenie k listu pána Baláža, reagujúceho na článok v SME z 31. januára 2003. Robím tak z pozície človeka, ktorý má osvedčenie na špecializáciu reštaurovania kovových plastík a kovových prvkov v architektúre, o pár rokov kratšiu prax a ktorý bol osobne prítomný na aprílovom stretnutí v roku 1992 na pôde mestského ústavu ochrany pamiatok ako oponent rozbehnutej technológie. Kedže odvtedy prešlo viac ako desať rokov a spoliehať sa na pamäť je zradné, bolo by vierohodnejšie prečítať si zápisnicu z onoho odpoludnia, predpokladám, že uchovanú v archíve ústavu.
Ako vyplýva z listu pána Baláža, autor preferoval čisto chemické metódy v prístupe k predmetu reštaurovania, apriórne usudzujúc, že všetko, čo je na povrchu kovovej plastiky, je divoká patina, ktorá musí byť chemicky a mechanicky odstránená. Na jej odstránenie sa používali rotačné kefy, v jeho argumentácií „z jemného bessemerského drôtu“, čo je však opäť len druh ocele, proti čomu sa tak vehementne bráni.
Ako človek s chemickým zázemím si pletie pojmy tvrdiac, že sňatie jedného chemického kabáta a navlečenie druhého je reštaurovanie. Nepripúšťa, že tvorivá časť reštaurovania so svojimi technologickými zásadami spracovania materiálu je mu ako netvorivému jedincovi cudzia.
Akad. sochár JOZEF LUPTÁK
