Ako prví začali spracovávať sklo Egypťania, ale prvé priehľadné fúkané sklo uzrelo svetlo sveta len okolo roku 1459 pred n. l. v Sýrii, odtiaľ sa dostalo do Talianska. Benátky mali dlho monopol na dovoz sklených nádob zo Sýrie. Sklo po dlhé stáročia patrilo len na stoly panovníkov, dnes je bežnou súčasťou nášho života.
My sme sa zadívali do skla PAVLA MACHA, ktorý po tieto dni vystavuje v K Gallery.
„Ľudia sa veľmi radi pýtajú ako sa robí sklo, ako sa docielil ten či onen efekt. Tento problém ich natoľko nezaujíma napríklad pri odlievaní bronzu alebo pri maľbe, aj keď je to nepochybne rovnako dôležité. Sklo je fascinujúci materiál, vie veľmi ľahko svojim leskom a svojimi optickými vlastnosťami opantať, ale berme ho ako rovnocenný sochársky materiál. Pýtajme sa čo vzniklo a prečo to vzniklo. Technologické zázraky sú problémom každého výrobcu. Samozrejme sklom sú opantaní nielen diváci ale aj samotní výtvarníci a na výstavách je často toto zaslepenie vidieť,“ hovorí.
Zmenila sa technika výroby skla povedzme od techník stredovekého skla?
„Rozvojom sklárskeho priemyslu sa otvorili obrovské možnosti, hlavne v oblasti tavených plastík a využívaní rozmerného tabuľového skla. Rovnako sa sklo presadilo v exteriéroch a interiéroch objektov ako súčasť architektúry. V posledných rokoch si krajiny budujú sklárske centrá. V nich majú študenti možnosť študovať a zorientovať sa v tejto oblasti. My sme zaspali a študenti to majú ťažké. Zatiaľ žijeme z toho, čo bolo vybudované. Ak sa aj to nezlikvidovalo.“
Ako robíte sklené obrazy, pokály?
„Maľujem na povrch, dovnútra a na zadný plán skla. Sklo pracuje s intenzitou svetla. Toto všetko treba poznať a zosúladiť. Musím však povedať, že ma zaujíma využitie určitého, aj optického, efektu na dielach. Nie samotný efekt.“
Pretavíte do skla vaše emócie?
„Maľba na sklo ma veľmi baví. Keď pracujem, nezaujíma ma momentálny pocit. Nerozumiem veľmi emocionálnej tvorbe. Viem, že určitý efekt môže dať impulz k tvorbe, ale to je snáď niekde na začiatku. Potom nastupujú dôležitejšie veci. Mám prípravné náčrty a pri práci sledujem, ako sa samotná maľba vyvíja a kam sa dá posúvať. Keby som mal pracovať podľa toho ako, kedy a čo cítim, bola by to bieda. Umenie nie je pre mňa výlev citov, ani priame vyjadrenie mojich emócií, ani kompenzácia stavov frustrácie, ale rozumová činnosť a zaobchádzanie s matériou. Inak by to nebol materiál pre umenovedcov, ale pre psychologické a psychiatrické vyšetrenia.“
Predávate diela aj v zahraničí?
„Na to, aby sa dalo uživiť sklenenými sochami alebo maľbami na sklo, musela by byť vybudovaná skupina galérií a zberateľov, ako je to v iných krajinách. Títo zberatelia cez galérie sledujú vývoj a pohyb na trhu a dopĺňajú si, teda zhodnocujú svoje zbierky. Mňa zatiaľ živia zahraničné galérie. V Bratislave sú dostupné moje sklenené misy a taniere, ktoré aktuálne vystavujem aj v K-Gallery na Ventúrskej.“
Čo najťažšie ste vytvorili alebo vytvoriť chceli?
„Neviem presne definovať, čo by mohlo byť v sklárstve najťažšie. Možno zvládnuť ten nápor skla ako materiálu, aby výtvarník vedel pracovať so sklom a nie sklo s ním. Čo si budeme nahovárať, aj najmenšia hlúposť zo skla môže vyzerať dobre.“
Kedysi bolo sklo takmer rovnako cenené ako zlato. Ako je to dnes, v čase plastikových pohárikov…
„Sklo je i naďalej veľmi drahé a to, že si dnes môže dovoliť sklenené poháriky každý, ešte neznamená, že má doma aj nejakú hodnotu. Tobôž nie umeleckú. Umelecky kvalitné diela neboli nikdy určené pre širokú vrstvu a to sa nemení. Bez sklenenej plastiky, skleneného obrazu, objektu alebo exkluzívnej nápojovej súpravy sa pokojne dá žiť. Na to treba mať kultúru, vzdelanie a potom peniaze. Ale hlavne kultúru. To sa, samozrejme, netýka len skla.“
