FOTO TASR - ŠTEFAN PUŠKÁŠ
Asi už všetci vieme, že džez mu učaroval v desiatich rokoch pri počúvaní Hlasu Ameriky. Dnes, s odstupom rokov je považovaný za mága bicích nástrojov a perkusií. Nepije, nefajčí a hoci najradšej chodí peši, je scestovaným kozmopolitom. Najviac si cení spoluprácu s gitaristom Birelim Lagrenem, Hansom Kollerom, Charliem Marianom či Jayom Claytonom.
Keď hráte, vyzeráte ako v inom svete.
„Už ako malého ma džez šokoval a fascinoval, zrazu som sa dostal do úplne iného sveta a chcel som v ňom žiť. To som aj urobil a neľutujem. Život džezového hudobníka z mojej strany nikdy nebol konzumnou záležitosťou, ale životnou filozofiou, priamou cestou.“
Čo je na konci vašej priamej cesty?
„Keby človek vedel, kedy a ako zomrie, bola by to katastrofa, zomrel by určite skôr, ako mu bolo určené (smiech). Na konci? Na konci bude džez. Je zaujímavé, že veľkí džezmeni umierajú na pódiu, po koncertoch alebo medzi koncertmi. Krajšiu smrť ako na koncerte si neviem ani ja predstaviť. Pritom som hral s 85- i 90-ročnými džezmenmi a bolo to úžasné, lebo zostávajú duchom mladí. Nie je kedy starnúť ani sa starobou zaoberať. Koniec neexistuje. Džezová hudba má svoje korene, ale vždy niekam ide a džezmen s ňou.“
Hudobný a osobný život je u džezmena neoddeliteľný?
„Určite. A nesmie byť pózou, musí vyvierať zvnútra. Džez je osobnou výpoveďou každého hudobníka o jeho živote. Preto na rozdiel od iných hudobných žánrov v džeze štylizácia nefunguje. Ak pri počúvaní džezu nemáte husiu kožu a vlasy vám nestoja dupkom, je to o ničom.“
Žili ste niekoľko rokov v africkom Gabune. Čo pre vás znamenal ten pobyt?
„Potvrdil som si a zušľachtil svoju úctu a rešpekt k človeku. Aj to, že nás nemôžu urobiť šťastnými veci materiálne, len duchovné. Moji africkí priatelia nič nemali, vlastnili len seba. Práve preto boli šťastní. Radovali sa z východu slnka alebo z toho, že si raz za deň skromne zajedli. Schudol som tam pätnásť kíl. Ale to mi vôbec neprekážalo, žil som ako jeden z nich a bola to moja životná škola. Potom som to porovnával s civilizovaným svetom, napríklad s Nemeckom, kde ľudia už nevedia, čo so sebou, napchávajú si obrovské bruchá a masť im tečie po ústach. Znie to nechutne, ale je to tak. V Afrike majú ľudia nádherné postavy - ako grécke sochy.“
„Znepokojuje vás súčasný civilizovaný svet?“
„Nechápem ako je možné, že na začiatku tretieho tisícročia, keď človek žasne nad technickým pokrokom, ľudia a predovšetkým deti umierajú od hladu. A popritom sa v tlači uvádzajú rebríčky najbohatších ľudí sveta. Ako niekto môže mať miliardy dolárov? Vďaka vlastnej práci určite nie - je to proti prírode a je to choré.“
Poznáte na to liek?
„Odbúrať egoizmus. Nedovoliť, aby hŕstka bohatých dirigovala svet a profitovala z iných. Ale aj v umení - aby nejaká star dostávala milión za koncert.“
