Hráči Športového klubu telesne postihnutých, ktorí sa stále pravidelne stretávajú na tréningoch i turnajoch. Roštek (číslo 3), Trtík (číslo 8), Černák (číslo 11), Novotný (číslo 6) a Maršík (číslo 2) sú členmi klubu už 33 rokov.
FOTO – ARCHÍV
Koncom februára to bolo 34 rokov, čo sa v Základnej škole pre slabozraké deti na Svrčej ulici v Karlovej Vsi zišlo zopár nadšencov na zakladajúcej schôdzi klubu telesne postihnutých športovcov. „Boli sme vlastne ešte deti tesne po základnej škole. Boli sme odchovancami Ústavu telesne postihnutých na Patrónke, kde u nás vypestovali veľmi dobrý vzťah k športu. Na Slovensku ešte neexistoval klub, ktorý by združoval telesne postihnutých športovcov. Išli sme do Prahy, aby sme sa čo-to priučili a inšpirovali sa,“ zaspomínala si Anna Maršíková na obdobie, v ktorom sa na Slovensku šport telesne postihnutých iba začínal formovať. V dobe, keď telesne postihnutých skôr schovávali do ústavov. Akoby vôbec neexistovali.
Najprv ich prichýlila TJ Vinohrady
Členovia novovznikajúceho klubu potrebovali nájsť miesto na tréningy. Pomocnú ruku im podala škola pre slabozraké deti v Karlovej Vsi. „Stretávali sme sa dvakrát týždenne v školskej telocvični. Vďaka Zväzu invalidov sme nakúpili športový výstroj a našim prioritným športom sa stal volejbal. Učili sme sa všetko od začiatku, od pravidiel až po zásady tréningu. Popri volejbale sme sa venovali aj iným pohybovým aktivitám. Šport nám pomáhal prekonávať naše hendikepy,“ dodáva Maršíková.
Klub nemohol existovať samostatne, musel sa začleniť do existujúcej telovýchovnej štruktúry. Prichýlila ho TJ Vinohrady, no pod podmienkou, že mu nebudú poskytovať žiadne služby ani peniaze. Oficiálny názov bol Prvá telovýchovná jednota telesne postihnutých športovcov. V roku 1970 sa klub osamostatnil. Pod menom TJ Mladosť mal vtedy už takmer sto členov a dva oddiely. Prvý oddiel trénoval na Mokrohájskej a druhé stredisko bolo na Družicovej ulici.
V Iamese sa začali dobré časy
Rok 1971 bol pre telesne postihnutých volejbalistov takpovediac zlatým. Tridsiatka športovcov prešlo pod krídla horolezeckého oddielu TJ Iames Bratislava a zostala v ňom takmer dvadsaťšesť rokov. Hoci bol stále na prvom mieste volejbal, noví členovia sa na vrcholovej úrovni začali venovať stolnému tenisu, atletike, plávaniu s profesionálnym trénerom. Na športoviskách sa začali objavovať aj vozičkári, čo bol dovtedy jav nevídaný.
V ten istý rok aj za pomoci Iamesu postihnutí športovci zorganizovali v škole na Jelačičovej ulici 1. ročník volejbalového turnaja o Putovný pohár, neskôr o Dunajský pohár, ktorý sa odvtedy koná nepretržite. Koncom marca (22. 3) sa uskutoční jeho 33. ročník.
Vychovali aj majstrov sveta
V klube sa začali rozvíjať aj medzinárodné kontakty. Okrem tradičných česko-slovenských súperení pribudli napríklad aj športové hry vo Švédsku, a tak sa bratislavskí volejbalisti časom dostali aj do reprezentácie. „Na dvoch našich hráčov môžeme byť mimoriadne hrdí. František Trtík a Mikuláš Maršík získali v roku 1973 v Linci titul majstrov sveta,“ hovorí Maršíková.
V Iamese hrali hendikepovaní volejbalisti až do roku 1997. Koncom júna sa rozhodli osamostatniť a tak vznikol Športový klub telesne postihnutých, ktorý existuje pod takýmto názov až dodnes. „Znie to neuveriteľne, no máme hráčov, ktorí spoločne hrajú už 33 rokov. Teší nás, že máme svojich nasledovníkov a že šport postihnutých už nie je na Slovensku len akousi raritou, tak ako keď sme v roku 1969 začínali. PROKOP SLOVÁČEK
