FOTO - ALAN HYŽA
Pred časom sa po prvý raz v živote objavil Jozef Bednárik v posilňovni. Niežeby si chcel zacvičiť. Ak má vraj režisér chuť zašportovať si, ide si zabehať k Dunaju. Do fitnescentra prišiel za jednou zo svojich muzikálových hviezd. No a kým čakal, než sa dolopotí a príde na schôdzku, dobre sledoval okolie. A čo videl, inšpirovalo ho. No nielen preto sa dej Rossiniho opery Popoluška, ktorá má dnes a zajtra premiéru v Opere SND, odohráva v prostredí modernej telocvične.
„Rossiniho hudba je nervná, aspoň vo mne vyvoláva predstavu pohybu, niečoho, čo nestojí na mieste. Aj preto sme zvolili takýto inscenačný kľúč, aby bolo vidno, že je to o pohybe. Preto sme rozhýbali árie,“ povedal J. Bednárik na margo režijnej koncepcie.
„Možno niekto bude náš javiskový tvar vnímať ako svätokrádež. Vyzuli sme hercov z koturnov (obuv antických hercov – pozn. red.) a spravili z toho bláznivosť. Videl som však Rossiniho operu Cesta do Remeša, ako ju inscenoval nositeľ Nobelovej ceny Dario Fo. Oproti jeho poňatiu je naše predstavenie veľmi striedma inscenácia. Ale ja si myslím, že kto počúva Rossiniho hudbu, zistí, čo všetko tam je. Je to opera buffa, ktorú vzápätí spojí s čímsi menej groteskným, potom zase nastúpi humorná pasáž. A takto to melanžuje. Rossini bol aj dobrý kuchár a podľa mňa sa rovnako ako v kulinárstve vyznal aj v chutiach spevákov. Presne vycítil, kedy sa chcú blysnúť a kedy potrebujú iba swingovať na okraji.
S výtvarníčkou Ľudmilou Várossovou sa zhodli, že opera Popoluška znesie aj veľkú dávku štylizácie. Preto sa v kostýmoch šľahačkové rokoko preplieta s prozaickým športovým odevom dneška. Aj takto sa pokúsili zbaviť príbeh prvoplánovej sentimentality, ale pritom primeranú dávku poetiky zachovať.
Hoci operní sólisti tvrdia, že ako odchovanci lyrickej rozprávky Tri oriešky pre Popolušku sa spočiatku „Beďovej“ koncepcie zľakli, časom jej prišli na chuť. Keď sa presvedčili, že nejde o prvoplánovú aktualizáciu, ale inscenácia je výsledkom päťročného zaoberania sa témou. Herci s úsmevom dodávajú, že svedectvom o tom nie je iba podrobne popísaná partitúra a scenár, ale i to, že veľkú časť predstavenia pri skúškach režisér sám odspieval. A pritom ide o jedny z najnáročnejších árií v opernej tvorbe!
Jozefa Bednárika zase potešilo, že dnešná generácia operných spevákov už nemá predstavu – chytím sa zlatého portálu a začnem krásne spievať, no priam vyžaduje, aby roly boli rozpracované aj činoherne.
Popoluška nie je prvým Bednárikovým stretnutím s náročnou hudbou talianskeho skladateľa.
„Robím už druhého Rossiniho a vrátil som sa k nemu ako pod príjemnú sprchu.
Predtým som robil v opere dve vážne, smutné predstavenia plné smrti. Aj v živote som absolvoval dvanásť úmrtí v rodine, a zrazu mi Rossini akoby podal pomocnú ruku: Poď, už nebudeme hrať o smrti, úkladoch ani intrigách, ale o láske a o živote.“
