úši, Nepále aj na Sahare. Podľa premietnutých diapozitívov sú v najväčšej púšti na svete naozaj strmé skaly. Publikum zaujal natoľko, že sa pôvodne plánované kratšie stretnutie zvrtlo na viac ako dvojhodinový súvislý monológ zaujímavých informácií.
Aký je to pocit, keď sa ocitnete tesne pod vrcholom, v zajatí ľadu, odkázaný len na svoje schopnosti? Čo vám víri hlavou?
– Keď som úplne sám a nemôžem sa spoľahnúť na pomoc od kamaráta, správam sa o poznanie zodpovednejšie. Musím sa skoncentrovať iba na svoju momentálnu činnosť a všetku pozornosť venujem tomu, aby som neurobil žiadnu chybu. Takže – nemyslím na nič.
Boli ste aj na miestach, kde sa údajne vyskytuje snežný muž yeti. Čo si myslíte o jeho existencii?
– Je to legenda, ktorú by som prirovnal k lesným žienkam a trpaslíkom. Dnes sú tieto končiny už také navštevované a prechodené, že pravdepodobnosť existencie yetiho prirovnávam k nule. Práve preto som bol veľmi prekvapený, keď sa pán Messner pred časom zúčastnil hľadania yetiho.
Stretli ste sa pri vašom putovaní s nejakou zaujímavou miestnou legendou?
– Áno. O vrchu Nanga Parbat koluje medzi miestnym obyvateľstvom mýtus, že každý, kto sa jej dotkne, zomrie. Oni majú z toho až hrôzu. Dokonca bol tento vrch istý čas prirovnávaný k vrahovi (killer mountain), lebo tam zahynulo veľmi veľa ľudí.
Z čoho pozostávala strava na výpravách?
– V týchto podmienkach sa musí používať taká strava, ktorá je dostatočne trvanlivá na to, aby zniesla transport. Sú to najmä potraviny zbavené vody, ale aj konzervované. Veľkej pozornosti sa tiež tešia klobásy, slanina, šunka. Možno preto, že trochu pripomínajú domov.
Čo vám najviac chýba, keď ste v horách? Po čom túžite?
– Po rodine a po domove. Keď boli moje dcéry ešte malé, nahral som si ich pred expedíciou na magnetofónovú pásku. A keď mi bolo smutno, jednoducho som ju vložil do prehrávača. Vtedy ešte neboli slúchadlá, a tak to išlo do éteru. Po chvíli sa tam zišli všetci muži, ticho sedeli, a pri džavote mojich detí spomínali na svoje rodiny.
K akému životnému krédu ste sa dopracovali?
– K pokore. Určite sa nedajú porovnávať veľké hory a ľudia. To nie sú rovnocenní súperi. A preto nemám rád, keď sa niekde dočítam, že horolezci pokorili alebo dobyli nejaký vrch. Je to skôr niečo, ako keby nás ten vrch k sebe pustil.
MARÍNA DOBOŠOVÁ
