Na snímke Lucia Hurajová a Elena Spasková pri skúške Rodinných príbehov. Najbližšie predstavenie v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí bude 1. a 4. marca o 19. hodine. FOTO – ARCHÍV
Prečo na javisku stvárňujete charaktery na hranici normálnosti?
„Nechcem sa stať typovou herečkou, ale mať šancu vyskúšať si viacero pováh a tvárí. Práve toto je umenie. Ešte ho nemôžem ovládať, ale celý život má byť jeden herecký proces. Mám rada hlboké charakterové postavy, pri ktorých musím pracovať tak na kresbe charakteru, ako aj na vlastnej osobnosti. Môj životný sen je vždy stáť pred akousi výzvou.“
Čo ak je postava charakterovo veľmi blízka vašej vlastnej povahe ?
„Doteraz sa mi to stalo iba raz. Vzácnejšie mi je, keď je rola odo mňa vzdialená. Ale aj v takej si každý herec vždy nájde čosi, čo sa ho bytostne dotýka.“
Postavy Dorothy v predstavení Nedeľa pre bolesť ako stvorená ste sa zhostili za krátky čas.
„Dotty som skúšala desať dní. Pomohlo mi, že som robila s dievčatami – herečkami, ktoré sú mi v súkromnom živote blízke. Je to postava, ktorá podľa mňa ešte ani nie je dokončená, ale to sa vlastne nedá povedať o žiadnej. Som však rada, že som podchytila základ a teraz budem môcť na ňom stavať. Minulý týždeň bola hra vybraná medzi predstavenia, ktoré budú reprezentovať VŠMU na festivale Zlomvaz v Prahe.“
V Štúdiu 12 hráte v Srbľanovičovej Rodinných príbehoch. Sú vám blízke?
„Hra rozpráva o juhoslovanských problémoch, ktoré vznikali vo všetkých obdobiach, ktorými Juhoslávia prechádzala. Do postavy som sa vložila celá. Napriek tomu, že pochádzam z Macedónska a problém nás až do takej miery nezasiahol, poznala som ľudí, ktorých sa bytostne dotýkal. Hra sa snaží ukázať, že ľudia by mali žiť slobodne a akceptovať sa navzájom. Myslím si však, že slovenského diváka až natoľko nezasiahla, pretože podobný problém je mu vzdialený.“
Vyrastali a žili ste v Macedónsku až do svojich osemnástich rokov. Nie je vám ľúto, že ste tam nechali svojich najbližších?
„Nechala som za sebou rodičov, veľa dobrých priateľov a divadlo, kde som odmalička pôsobila. Pravdou však je, že som chcela zistiť, či sa dá vôbec herectvo robiť v cudzom jazyku. Poznala som slovenčinu, ale aj tak to bolo strašné. Zo začiatku som rozprávala veľmi zle a zatiaľ som zďaleka nedosiahla úroveň, akú by som chcela. Nie je mi však ľúto, že som odišla. Treba ísť dopredu. Slovensko je už môj druhý domov.“
Našli ste si v Bratislave svoje obľúbené miesta?
„Sme dvanásť hodín denne v škole, jediné miesto, ktoré obľubujem, je Kaplnka alebo Búrkovňa. Tam hrávame a skúšame. Samozrejme, mám rada prechádzky, ale nie v zime. Vtedy sa väčšinou skrývam niekde v nejakom kúte. Buď v bufete v škole, alebo na internáte. Keď však vyjde slniečko, s mojou najlepšou priateľkou sa chodíme prechádzať do Sadu Janka Kráľa, popri Dunaji, na Hrad. Všade, kde sú krásne pamiatky. Architektúra je jednou z vecí, ktoré mám rada.“
JANA JURKOVIČOVÁ
