FOTO – PETER PROCHÁZKA
Vyrastal v byte na Hurbanovom námestí a doteraz si pamätá, aký bol z neho nádherný výhľad. Lenže pre režiséra SND PETRA MIKULÍKA bolo vtedy dôležitejšie niečo iné. Budova Slovenského rozhlasu, ktorá sa nachádzala na blízkej Zochovej ulici. Od roku 1951 tu bol členom Detskej rozhlasovej dramatickej družiny.
„Už sa ani presne nepamätám, ako k tomu došlo, ale nejako som sa tam vtlačil a potom som už v rozhlase prežil celé detstvo. A veľmi rád, pretože ma to strašne bavilo a boli sme aj dobrá skupina. Karol Strážnický, Ďuro Lehotský, Elena Rapošová, Zuzka Jariabková, neskôr sa pridal Stano Dančiak, Ľubo Roman. Doteraz si pamätám, aké sa mi tam zdali chodby dlhé, v strede prvého poschodia sedela pani – dnes by sme povedali produkčná, ktorá stále telefonovala, všetko organizovala a sama aj na všetko stačila. Dolu bolo obrovské štúdio, v ktorom nás fascinoval mamutí mikrofón.“
Potom ste sa stali členom známeho dramatického krúžku v pionierskom, dnes Prezidentskom paláci.
„Dostať sa doň bolo ťažké, a tak som najskôr začínal v stolárskom krúžku. Julo Satinský, s ktorým som sa vtedy spoznal a chcel tam tiež ísť, bol dokonca v botanickom. Mimochodom, vtedy existoval v pionierskom paláci aj banícky krúžok s umelo vyrobenou baňou s uhlím a pravým baníckym vozíkom. A my sme tým, ktorí doň chodili, strašne závideli.“
Stretli ste vtedy aj Milana Lasicu?
„To sa stalo až o čosi neskôr. S Julom sme chodievali na recitačné preteky a jedno kolo bolo v radnici. Istá pani učiteľka protestovala, že nemôžu začať, lebo im jeden žiak chýba. Tak sme s Julom povedali, že poňho skočíme. Vyšliapali sme na jedenáste poschodie manderláka, otvoril nám dotyčný v pyžame s otázkou, že čo sa deje, lebo on je chorý. A to bol práve Milan Lasica, ktorý súťaž napokon vyhral. Vtedy sa začalo jeho kamarátstvo s Julom.“
Všetci traja ste sa znovu stretli na VŠMU, vy ste režijne pripravovali ich prvé vystúpenia v Tatra revue.
„Strašne sme sa na ne vždy tešili. Zvyčajne sme sa zišli v sobotu poobede a na druhý deň ráno sa hralo.“
Hľadisko bývalo plné. Nebolo trochu riziko hrať v takom netradičnom čase?
„Išlo o zámer. Povinne sme museli vystupovať pod hlavičkou Československého zväzu mládeže, z jeho strany bola desiata hodina zvolená preto, aby mladí ľudia nechodili v danom čase do kostola. Ale napriek tomu práve vtedy definitívne vznikla dvojica L+S.“
Kde sa na prelome päťdesiatych rokov mladí ľudia stretávali?
„Samozrejme, základom bolo korzo. Keď k nám chodili návštevy z Čiech, vždy sme počuli, že jeho zásluhou má naše mesto taký stredomorský ráz. Vtedy bolo v Bratislave plno viech, každá mala svoju atmosféru, stálych zákazníkov. Dnes ten svojrázny vinohradnícky život už nenájdeme, ale kedysi stačilo zájsť nielen na Vysokú ulicu, ale bola tu aj Slovanská, Valónska, Radlinského ulica. Známa Schöne Lotty sa nachádzala na začiatku dnešnej Panskej ulice. Je obrovská škoda, ako necitlivo sa s historickým jadrom Bratislavy zaobchádzalo a ako rýchlo sa zodpovední dokázali zbaviť veľkej väčšiny toho, čo bolo práve preň charakteristické. Toto mesto nemá šťastie na citlivých urbanistov.“
Čo sa vám ešte nepáči?
„Keď počítam, v centre bolo kedysi hneď päť kín. Čas, Metropol, Praha, Pohraničník a Slovan. Teraz sú rôzne megakiná na okraji mesta. Tieto však mali svojskú atmosféru.“
Autor: Jana Lukáčová
