Desať dní chýbalo do Vianoc v roku 1940, keď dostali bratislavskí hokejisti ten najkrajší darček, aký mohli – prvú umelú ľadovú plochu v meste i na Slovensku vôbec. Na ľadovom zrkadle nastúpení hokejisti z ŠK a VŠ i krasokorčuliari s majsterkou republiky F. Kalenčíkovou boli svedkami slávnostného otvorenia areálu vládnym komisárom mesta Bratislava Belom Kováčom a ďalšími hosťami na Tehelnom poli.
Pôvodne vyrobila Prvá brnenská strojáreň zariadenie pre umelé klzisko v poľských Katoviciach, no aktuálny vojenský stav nedovoľoval prevoz zariadenia do Poľska. Podarilo sa ho doviezť do Bratislavy a zrealizovať chod.
Ľadová plocha bola ohraničená mantinelmi, divákom zatiaľ slúžila menšia drevená tribúna s kapacitou asi 300 miest a stanovené bolo aj vstupné – 5 korún pre dospelých, pre deti polovičné. V zadnej časti areálu zatiaľ chýbal plot, a tak mnohí neplatili vôbec.
Prvý vážnejší duel na novej umelej ľadovej ploche sa uskutočnil 21. decembra 1940 medzi výbermi Bratislavy a Vidiekom s výsledkom 1:2, na druhý deň si s vidiečanmi zahrali vysokoškoláci a zvíťazili 4:1. Denník Slovák v komentári k zápasu napísal: „Škoda, že zase bolo málo obecenstva. Čudujeme sa bratislavským divákom, že nenavštevuje hokejové podniky.“ Návšteva bola vtedy asi 300 divákov.
Výber Bratislavy bol zložený z hráčov VŠ (Dibarbora, Okoličány, Trnovský, Chmel, Luther, I. Chodák) az hráčov ŠK (Srnka, Demján, Bartošek). Kritike v tlači sa nevyhli ani organizátori. Po stretnutí medzi ŠK a ŠK Ružinov sa písalo: „ŠK sa nepostaral o dostatočnú usporiadateľskú službu.“
Prvý medzinárodný zápas na Tehelnom poli zažila nová umelá ľadová plocha 29. decembra 1940 medzi výberom Bratislavy a Bukurešti. Išlo o reprezentačné výbery, čo prezrádzali aj zostavy. Tá bratislavská vyzerala nasledovne: Petrovič, Okoličány, Tomášek (Smida), Luther, Štolc, Bartošek, Chmel, Trnovský, Javurek. Inak v rokoch 1940 až 1944 udržiavala slovenská hokejová reprezentácia čulé medzinárodné styky a podobne tomu bolo aj na klubových úrovniach.
Prvá umelá ľadová plocha pomohla úrovni slovenského hokeja, veď päť mesiacov na ľade v sezóne sa muselo prejaviť. Hráči si rýchlo zvykli, že už nie sú závislí na milosti či nemilosti počasia, že ich výkony závisia už iba od ich prístupu a umenia. V Bratislave sa táto skutočnosť začala očividne prejavovať prakticky hneď. Po vybudovaní umelej ľadovej plochy a počas nasledujúcich piatich sezón vybojovali tituly majstrov Slovenska iba bratislavské kluby VŠ, ŠK a OAP (Oddiel armádnych pretekárov).
IGOR MACHAJDÍK
(Pripravujeme v spolupráci s Múzeom telesnej kultúry v SR)
