Včera popoludní pokrstili Milan Lasica a Stanislav Štepka knihu Miloša Mistríka (zľava) Slovenská absurdná dráma. FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
fotografiami z inscenácií týchto autorov na slovenských javiskách.
„Knižka sa mi veľmi páčila,“ hovorí Milan Lasica „predovšetkým tie pasáže o mne. Pokiaľ ide o absurdnú drámu, k tomu by som ako pamätník povedal len toľko. Absurdná dráma a všetko okolo nej prišlo k nám do Československa so zhruba desaťročným oneskorením. Mohli ste to vziať ako módnu vlnu alebo to vziať ako my so Satinským, že sme sa hlásili k princípom absurdného divadla a spracovali sme si inšpirácie podľa svojich potrieb. Robili sme pre živé divadlo a ak naše texty dodnes existujú, je to len náhoda, že sa zachovali.“
Čo je podľa vás najväčšou absurditou?
Blaho Uhlár: „To je pre mňa ťažká otázka. Ale čo mi v tejto súvislosti napadlo – keď teraz porovnávam mená, ktoré kniha ako spoluautorov uvádza, tak mi vychádza, že presne ako za komunizmu – a je to symptomatické – je vlastne aj dnes táto absurdná dráma protištátna. Keď preberiete hocikoho, Lasicu, Štepku, Keratu, Klimáčka, to sú všetko ľudia, ktorým tento štát tvrdo odopiera štatút umelca. Tu sa zase len potvrdzuje, že súčasné ministerstvo kultúry je naďalej doslova represívny orgán tvorivosti. Nikto zo štátneho divadla tu nie je. To znamená, že naďalej je absurdná dráma niečo protištátne.“
Stanislav Štepka: „Najväčšia absurdnosť? Dnešok. Dennodenne prináša toľko absurdných prepojení a situácií, že človek má velikánsky problém odpovedať na tú najzákladnejšiu otázku – Čo som, kto som a kde som?“
Ľubomír Feldek: „Že čím ďalej ideme na východ od Viedne, tým je problém odlíšiť realistickú drámu od absurdnej väčší, pretože v našich súradniciach splývajú. Prvý absurdný dramatik bol Nikolaj Vasilievič Gogoľ. Dodnes neprekonaný.“ (mi)
