„Keď som bol dieťa, nemal som kde a v rodine nevedel plávať nikto. Venoval som sa naplno iným športom, a tak mi voda ani nechýbala. O to viac, že na základnej škole na výlete som sa skoro utopil, keď som chcel napodobniť spolužiakov a skočil som do hlbokej vody,“ povedal nám Vincent Kuťka tesne po skončení jednej z tréningových hodín kurzu. „Kamarátka do mňa húdla, aby som sa začal učiť. Trvalo jej to približne 20 rokov a s prehováraním sa pridali aj jej deti. Nakoniec som dostal zaplatený kurz ako vianočný darček. Mal som vtedy 37 a pol roka. Prekonal som strach, počas desiatich hodín som zvládol základy a teraz pokračujem ďalej. Myslím, že plávať sa musí naučiť každé drevo.“
Zuzana M. plávať vedela. Bez problémov zvládla prsia s hlavou nad vodou. Jej problém bol v inom. „Na dovolenke ma zaliala vlna, nebolo to nič príjemné. Ostal vo mne strach, najmä pri plávaní na chrbte. Keď som začala vodiť na kurz svoje deti, mala som pri bazéne dve hodiny času na premýšľanie. Trvalo mi to tri mesiace, až sa vo mne niečo zlomilo. Aj ja som sa pustila do tréningu s úmyslom zdokonaliť to, čo viem a zároveň prekonať strach“.
Aj 39-ročný František Jevčák bol na tréningu spolu so svojimi synmi. Najprv plávali iba oni, od januára skáče do bazénu aj on. „Niečo som vedel aj predtým. Zvládol som 20 metrov. No chcel som sa zlepšovať. Po piatich hodinách v bazéne už nie je pre mňa problém znak a skúšam kraul. Časom by som sa chcel naučiť poriadne aspoň tri štýly.“
