krajine tešilo mimoriadnej vážnosti, lebo tunajší majstri z poverenia mestskej rady zvyčajne zhotovovali čestné dary mesta určené kráľovi – sedlá a postroje.
Od roku 1879 až do prevratu niesla ulica meno vynikajúceho maďarského štátnika Františka Deáka, ktorý zohral poprednú úlohu pri zasadaniach prešporského snemu v rokoch 1832 – 1836 a 1839 – 1843.
Zelený dom
Z najstarších meštianskych domov je historicky najzaujímavejší takzvaný Zelený dom na pravom rohu Zelenej ulice. Spomína sa už v knihe testamentov v 15. storočí, v roku 1489 ako majetok rodiny Gailsamovcov. Mestské komorné účtovné knihy z roku 1550 spomínajú, že bol vnútri aj zvonka pomaľovaný zelenými obrazmi. Za vlády Ferdinanda I. sa v ňom konali zasadania krajinského snemu, župnej i mestskej rady, neskôr bol v ňom hostinec, kde mešťania odbavovali rodinné slávnosti, svadby a krstiny. V 16. storočí tu šenkovali mestské víno. V tomto dome zasadal delegovaný súd, ktorý súdil za velezradu Františka Bóniša a vyniesol nad ním ortieľ smrti.
František Bóniš vynikol v boji proti Turkom, preto ho generalissimus Adam Batthyány vyznamenal. Bol aj diplomatickým kuriérom kniežaťa Juraja Rákociho II. a ako neoblomný obhajca ústavy zúčastnil sa Wešeléniho, Zrínskeho a Nádašdyho sprisahania. Zatkli ho 11. júna 1670, na jar 1671 ho dopravili do Prešporka a 10. apríla 1671 ho mimoriadny súd odsúdil na smrť mečom.
V polovici 18. storočia prestavali zadný trakt Zeleného domu na divadelnú sieň. Hrávala tu slávna divadelná spoločnosť Karola Wahra aj talianske operné súbory, ktoré občas zavítali do mesta. Cisárovná Mária Terézia a jej syn Jozef viackrát navštívili toto divadlo.
V roku 1781 sa budova dostala dražbou do súkromného vlastníctva. Na strešnom štíte vidíme reliéf Józuu a Káleba – s obrovským strapcom hrozna. Pod ním je nápis: S. P. Q. P. (Senatus Populusqü Posoniensis).
Najstarší bol Burg
Na ľavom rohu Zelenej ulice stál kedysi vysoký a úzky starý patricijský dom so sedlovou strechou, ktorý volali Burg. Dom sa spomína už v listinách zo 16. storočia. Dlhý čas ho považovali za najstaršiu budovu v meste a podľa nápisu nad bránou bol jadrom, okolo ktorého sa rozrástlo mesto. Ľud volal starobylú budovu aj strašidelným domom, podľa rozšírenej povery, že v dome strašia duchovia. Keď ho v roku 1883 zbúrali, skončilo sa aj mátanie.
Zelená ulica spája Sedlársku ulicu, respektíve Hlavné námestie s Ventúrskou ulicou. Istý čas ju volali Nová ulica, v 17. storočí dostala meno Obuvnícka ulica, lebo v nej bývalo mnoho obuvníkov.
(Nabudúce Hlavné námestie)
Úryvok z knihy Karl Benyovszky: Prechádzka starým Prešporkom. Vyšlo vo vydavateľstve Albert Marenčin PT.
