Ormandíkovci - otec a syn - včera ešte v pracovnom vernisážovom nasadení.
Sochy a obrazy Milana a Mareka Ormandíkových komunikujú s divákom ako blesk. Rýchlo, nástojčivo, s náhlym svetlom. Sú diela, za ktorými kričí remeselná drina a potom nastáva dlhé, prázdne ticho. Ormandíkovci vás však zatiahnu do dialógu, ktorého predmet sa vám ani nemusí páčiť a jednako zostanete dotknutí a oslovení. Zdanlivo sú definitívne svojou realitou. Ich koniec je však v nás a pokračuje do večnosti.
Z malieb Mareka Ormandíka tryská sila farieb a biblických tém v expresívnom geste, ktoré nie je patetické, ale strhujúce. Okrídlení Milenci padajú a vznášajú sa ako anjeli, Jazdci pripomínajú básne Ferlinghettiho a Salome je ešte roztopašným dievčiskom, ale už z nej ide hrôza.
Milan Ormandík je Marekovým otcom. Jeho sochy sú na výstave druhou stranou dialógu. Alebo tou istou, len trojrozmernou? Sú rovnako dynamické ako plátna, modelujú tie isté skutočnosti a idey hlbokou fantáziou a chvením umelcových rúk. Chvenie sa však zároveň mení na posolstvo živej hmoty, akciu ducha. Hlina sa zvíja, aby vyplnila Boží hrob – tak trochu i náš, hladké mystické tváre sôch sa dvíhajú k nebesám navzdory plastickej ťažobe morom zožieraných tiel. Bronz svojou patinou veku zase rozpráva príbehy Mlčaní s pôvabnou naliehavosťou.
Marek a Milan Ormandíkovci rozprávajú svoje Príbehy bez konca odvčera v galérii Michalský dvor.
MILADA ČECHOVÁ
FOTO SME – PAVOL MAJER
