Takto tvorili v duchu socialistického realizmu Kostka a Alexy. V popredí Kostkove Tri pionierky, ako inak – v radostnom tanci. V pozadí Alexyho pastel s dominantou Slavína. Kvôli tomuto „monumentálnemu“ pohľadu dali komunisti odstrániť veľký kríž z Kalvárie na Hlbokej.
li na poslušnosť ideológii. Porozprával sa s nami kurátor výstavy, riaditeľ galérie IVAN JANČÁR.
Ďalšia socialistická idylka – Žena s dieťaťom od Ladislava Snopeka. Na stene typický budovateľský motív od Ervína Semjana.
Máte z výstavy dobrý pocit?
„Je zvláštne, že obvykle, keď robím nejakú výstavu, mám z nej dobrý pocit. Z tejto však mám pocit rozporuplný. Ale išiel som do toho s tým, že výstava nebude jednoduchá. Určite vyvolá aj polemiku, konfrontácie rôznych názorov. Snažil som sa ukázať umenie obdobia od roku 1968 do roku 1963, keď prevládal veľmi striktný socialistický realizmus. Výstava dokumentuje diela, ktoré úplne podľahli tejto moci a boli služobníkmi systému.“
Dalo sa tvoriť aj inak?
„Rozprával som sa s mnohými ľuďmi o tom, či sa dalo tvoriť inak. Práve v období päťdesiatych rokov bolo veľmi ťažké robiť niečo iné ako predpisoval socialistický realizmus, ale dalo sa to. Dôkazom je aj terajšia výstava Milana Dobeša v Mirbachovom paláci, ktorá tvorí zámernú paralelu k tejto dobe. Dobeš robil obrazy poznačené impresionizmom, náladové, príjemné obrazy Bratislavy a bol jedným z mála umelcov, ktorí nepodľahli. Drvivá väčšina umelcov podľahla.“
Čo bolo merítkom pri výbere z takého množstva diel?
„Vyberal som skrátka diela autorov, ktorí vtedy tvorili. Nebola to odo mňa žiadna zlomyseľnosť, že som vybral práve určitého autora. Snažil som sa o širší záber, ktorý má byť obrazom doby. Ako na ňu umelci reagovali – od spodobovania nositeľov socialistických ideí až po rôzne zobrazovania schôdzí zväzákov, družstevníkov a podobné témy z prostredia fabrík a roľníckych družstiev.“
Ste s výberom spokojný?
„Plocha, na ktorej je expozícia vystavená, neposkytla možnosť venovať sa téme úplne vyčerpávajúco. V siedmich miestnostiach sú vystavené maximálne dve diela od jedného autora. Som si vedomý, že je množstvo ďalších, ktorí by si „zaslúžili“, aby boli do expozície zaradení. Sú tu však mená ako Alexy, Gandlová, Bednár, Guderna, Klimo, Milly, Ilečko, Križan, Pribiš, Kulich, Snopek, Bartfay.“
Aké reakcie očakávate na to, že niektorí z uznávaných umelcov sú predstavení v takejto polohe?
„Tiež som na ne veľmi zvedavý. Výstava má svoju neuveriteľnú atmosféru. Keď vojdete a vidíte všetko, čo sa vtedy dialo, musí to na vás zapôsobiť. Či už pozitívne, alebo negatívne. Snažil som sa o širší pohľad, preto na výstave nie je len výtvarné umenie, ale jej súčasťou sú aj hudobné ukážky, celovečerný film Mladé srdcia z roku 1952, dokumentárne filmy Sme tvorcami svojho šťastia a Víťazná pieseň, a predovšetkým básne z tohto obdobia. Sú vskutku náročným čítaním. Napríklad intelektuál Miroslav Válek napísal básničku, ktorá končí slovami – keby som mal väčšie svaly, stal by som sa ohýbačom železa. To je úplne neuveriteľné.“
Očakávate, že na výstavu budú chodiť aj mladí ľudia?
„Jeden z najvážnejších dôvodov, prečo som sa pustil do realizácie tejto výstavy, bol ten, že som obdobie socialistického realizmu chcel nielen pripomenúť tým, ktorí si ho pamätajú, ale hlavne ukázať ho tým, ktorí ho nezažili. Pretože celá jedna generácia už možno ani nemá vedomosti, aká to bola doba, čo so sebou prinášala. Možno mala pozitíva, ale určite mala negatíva. Hlavne čo sa týka slobody v tvorbe, ktorú popierala. Práve preto dúfam, že mladí ľudia výstavu neobídu a uvidia, ako sa muselo ťažko žiť a tvoriť pod neustálym vplyvom takej útočnej a takej prepracovanej ideológie. Každý sa môže sám seba opýtať, či by bol mal odvahu urobiť niečo iné.“
Počas nášho rozhovoru sa stále usmievate. Zdá sa vám výstava humorná?
„Humorná sa mi nezdá. Človek sa síce nad niektorými dielami a nad tým, ako sú urobené, môže aj usmiať, ale skôr by som povedal, že výstava je tragická. Že ide o smiech cez slzy.“
Galéria mesta Bratislavy si na svoje úspešné projekty zväčša pomerne ľahko nachádza sponzorov. Teraz ste ich hľadali?
„Ani som to neskúšal. Neviem si predstaviť, kto by chcel byť sponzorom takejto výstavy. To je aj dôvod, prečo sme ani nevydali katalóg.“
FOTO SME – PAVOL MAJER
