Súčasná, stále šarmantná podoba Františka Štamberského za mikrofónom na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu. ŠTARTFOTO - PETER POSPÍŠIL
Už štyridsať rokov sa prihovára k divákom na štadiónoch. Poznajú ho celé generácie športovcov, najmä hokejisti. „K mikrofónu som sa dostal cez volejbal. Osem rokov som rozhodoval najvyššiu československú súťaž, až mi jedného dňa nebohý Dušan Prieložný povedal: „Fero, budeš hlásiť!“ „Stalo sa a ja som pri mikrofóne dodnes,“ povedal FRANTIŠEK ŠTAMBERSKÝ. Neskôr prešiel k hokeju, ktorý hrával ako amatér v šestnástich rokoch. Bol aj rozhodcom a práve odtiaľ sa presunul za mikrofón. „Celý môj život je hokej. Zažil som celé generácie hráčov či prezidentov. Vždy sa však riadim jedným krédom: Ak človek pracuje medzi mladými, nemôže zostarnúť,“ povedal veselý, čochvíľa 77-ročný Bratislavčan.
Máte odskúšaný recept, ako vydržať stále so sviežim hlasom?
„Je to asi dar od Boha. Mal som výhodu možno aj v tom, že som vyštudovaným typografom, a tak som každý deň úzko spolupracoval s novinármi. Štyridsať rokov sa starať o dobré hlasivky, je ťažká fuška. Často ma na poslednú chvíľu zachraňovali injekciami kluboví lekári. Dva razy mi však úplne zlyhal hlas. Vtedy ma museli zastúpiť priatelia zapisovatelia. Stálo ma veľké úsilie presvedčiť ich.“
Na podobný výkon sa treba pripraviť. Ako na to?
„Na každý zápas sa teším. Príprava musí byť starostlivá. To nejde len tak, prísť k mikrofónu a rečniť. Človek si musí spraviť scenár, podľa ktorého postupuje. Musíte byť vnímavý a sledovať tlač. Nemôžem predsa sklamať svoj klub ani fanúšikov. Ak chce hlásateľ informovať, musí byť informovaný.“
Počas takej dlhej kariéry sa človek občas musí pomýliť. Čo robiť, keď sa to stane?
„Oproti moderátorom z televízie či rozhlasu som amatérom. Nemôžem sa rovnať Márii Zavarskej či Rudolfovi Gallovi. Ľudia sa nad ‘breptom‘ zasmejú, no sú aj neprajníci. Mrzí ma, že mnohí vidia len negatívnu stránku mojej práce. Keď už slovko vyletí, veľmi sa jedujem, no zároveň ma to mrzí. Nič iné sa už nedá robiť“
Mali ste niekedy chuť skončiť?
„Aj také obdobia boli, no v tom čase som sa obrátil na starých dobrých kolegov novinárov, ktorým som sa vyžaloval. Vždy ma podporili a od podobných myšlienok odhovorili.“
Zmeškali ste niekedy príchod na štadión?
„Presnosť je mojou prioritou. Náhodné okolnosti vás však občas zaskočia. Počas rozhodcovskej kariéry vo volejbale sa mi stalo, že do Prahy meškal vlak. Fujazdil som taxíkom do haly a prišiel som po dvadsaťminútovom limite. Kolega sa práve chystal odpískať začiatok sám, napokon sme mali čo robiť dvaja.“
Menia sa fanúšikovia?
„Neprináleží mi hodnotiť fanúšika. Zdá sa mi, že v Bratislave boli fanúšikovia pre Slovan viac zapálení aj v časoch, keď sa im nedarilo. Štadión sa neraz otriasal v základoch. Súperi ako Sparta, Jihlava či Kladno jednoducho museli prehrať a domov cestovali bez bodov.“
Autor: Miroslav Hýlek miroslav.hylek@sme.sk
