Na bratislavskom Korze sa prechádzali hárači a keď videli dobrú kosť, zbalili ju a zobrali ju do šmikne. Denglošov sa to netýkalo. Kofri fajčili zásadne ameriky. Ameriky boli fasa. Háračom vždy esenbáci kontrolovali občianske preukazy.
Kofri na nich srali z Manderláku, neboli to predsa žiadni žebráci. Že nerozumiete ani slovo? V knihe Bratislavské Korzo nájdete aj slovník, ktorý vám tento dobový jazyk mladých ľudí zo 60. rokov objasní.
„Videl som Japoncov, ako si fotili Korzo a vrátili sa mi staré obrazy z mladosti. Napadlo mi, že Korzo bolo fenomén, o ktorom by stálo za to napísať,“ hovorí sedemdesiatnik Juraj Šebo, bývalý hudobník, autor knihy.
Esenbáci robili razie
Hárači boli vlasáči, kosť bola pekná baba a dengloš bol ten, čo ju nevedel zbaliť. Kofr bol frajer a ameriky boli americké cigarety. Keď hrozila razia policajtov, ktosi povedal: Esenbák spredu. Keď nehrozila, niekto zahlásil: Esenbák zozadu.
Mať dlhé vlasy bol totiž v tých časoch pre mladých mužov problém. Ak ich kontroloval esenbák, teda člen Sboru národní bezpečnosti, musel sa účes v občianskom preukaze zhodovať s tým skutočným.
Ak mal niekto v skutočnosti dlhé vlasy, ale na fotke krátke, musel sa ísť dať ostrihať. Dať si však do občianskeho fotku s dlhými vlasmi znamenalo riskovať problémy v práci alebo v škole pre dekadentný účes.
Na Korzo v Bratislave, kde si dávala rande celá Bratislava, chodili v 60. rokoch mladí ľudia len tak. Aby sa stretli, porozprávali, vymenili si platne, ktoré nebolo v obchodoch dostať a mohli si ich nahrať na kotúčový magnetofón.
Ten si potom zapli v detskej cukrárni na Hviezdoslavovom námestí, kde sa na detských stoličkách napchávali bratislavskými krémešmi a jahodami so šľahačkou. Pracovala tam mama kamaráta Juraja Šeba a dávala im zadarmo odrezky.
Na Korze sa rodili nové lásky, vznikali nové známosti, dohadovali sa prestupy medzi kapelami, predvádzala sa najnovšia móda a rodila sa móda.
„Niekto niečo vymyslel, hocijakú hlúposť, napríklad došiel v šľapkách, aké sa nosili na kúpalisko a zrazu to začalo nosiť pol Korza. Alebo dievčatá si vyrábali opasky zo zlatého plechu. Chlapci, čo robili v podnikoch, kde sa dal taký plech zohnať, boli u nich v kurze,“ spomína Šebo.
(zdroj: Anton Šmotlák)Vôňa cukrární
Trasa Korza viedla od Laurinskej po Panskú ulicu, ďalej k Hlavnému námestiu cez Michalskú alebo smerom k Hviezdoslavovmu námestiu. Tam bola aj KDK, Koncertná a divadelná kancelária, kde mali zariadenia zo Západu, zosilovače Marshall a Hammonda. „Tu hral tuším Marián Varga prvýkrát na Hammonde.“
No otec a starý otec Juraja Šeba spomínali z 30. rokov aj plebejské „Anča Korzo“, ktoré bolo na dnešnom Námestí SNP. „Chodili tam slúžky, najkrajšie dievčatá v meste, krv a mlieko. Mestskí chlapci ich tam chodili loviť.“
Po Korze sa hlavne korzovalo, teda prechádzalo, ale nebola ani núdza o podniky, kde sa dalo zapadnúť alebo lacno najesť. S Korzom sa preto spájali vône. ((piano))
Nezabudnuteľná vôňa pečených gaštanov, zemiakových placiek a vyprážaného syra z bufetu Perlička, z cukrárne Mayer zas rozvoniavali zákusky a káva. „Do Mayera sme veľmi nechodili, lebo bol drahý. A nechodil tam ani Schöner Náci, ktorý má dnes pred touto cukrárňou sochu. Ten chodieval do Stürzera.“
Takzvaný bermudský trojuholník bol ohraničený krčmami Bulhar, Zbrojnoš a Veľkí františkáni. Na tejto trase ste vždy našli spriaznenú dušu.
Okrem klasiky, ktorou bol Mliečny bar s bryndzovými haluškami a s jahodovými koktailami, bola na Hviezdoslavovom námestí obľúbená Maďarská reštaurácia. Vedúcim tu bol známy futbalista Emil Pažický a chodievali sem futbalisti. Šebo však spomína, že s kamarátmi väčšinou skončili v Carltone, a keďže často nemali na zaplatenie, ušli.
Vysoký štíhly čašník z kaviarne Savoy s veľkým zakriveným nosom, ktorého prezývali Pštros, lebo im pripomínal knísavého vtáka, ich nikdy nedohonil.
Často ho chudáka videli, ako s čiernym motýlikom behá pomedzi dav ľudí a márne sa pokúša vypátrať insolventných zákazníkov.
(zdroj: Peter Procházka)Porodila v telefónnej búde
Bratislava mala počas politického odmäku v 60. rokoch aj raritu. V podniku, ktorý niesol názov družobného mesta Perugia, ste mohli vidieť striptíz. Výber adeptiek zabezpečoval dokonca Slovkoncert a v porote sedeli aj vážení umelci ako Tibor Bártfay, Tibor Andrašovan a Janko Blaho. A vždy aj nejaký súdruh, ktorý testoval súdružky z uvedomelosti.
Skôr ako vyšli na mólo, museli sa teda vyzliecť pred funkcionárom strany a zodpovedať napríklad otázky o komunistke Kláre Zetkinovej. „Jedno predstavenie bolo o štvrtej a jedno o ôsmej večer. To o štvrtej bolo pre tých, čo si prišli nakúpiť do Prioru. Ženy šli do Prioru a muži na striptíz,“ komentuje Šebo.
Kino Mladosť na Hviezdoslavovom námestí, prezývané blcháreň, premietalo cez deň filmy pre deti a večer pre dospelých. Bolo jedným z prvých v meste, fungovalo od roku 1913. Pred érou zlatých šesťdesiatych ste tu mohli vidieť aj agitky o Stalinovi, ktorého korzári volali jednoducho Džugaš Willy. Volal sa totiž Josif Džugašvili.
K postavičkám Korza patril aj kolportér Vlčan. Hlavný štand mal pred bufetom Tempo na dnešnom Kamennom námestí, no chodieval aj na Korzo.
Bratislavský Večerník sa usiloval predať vymyslenými titulkami. V časoch, keď noviny informovali akurát o zjazdoch komunistickej strany a blahoprajných telegramoch Gustáva Husáka Erichovi Honeckerovi, vykrikoval: „V Kongu vypukli pouličné boje v horách! Porodila v telefónnej búde! Tragická nehoda mladej ženy, zrazilo sa jej mlieko! V pracovnom čase znásilnil kurič kuričku! V Rači otrávil maloletý syn rodičov! Zapol televízor. Na Kramároch lekár otrávil sedem sestričiek! Taký ho mal malý.“
(zdroj: Peter Procházka)Najlepšia investícia
Na Korze ste mohli vidieť hercov aj známych športovcov, ktorí splynuli s davom. Jeho súčasťou bolo totiž legendárne Divadlo na Korze.
„Často sme v týchto miestach vídali Stana Dančiaka, Mariána Labudu, Ľuba Gregora, Zitu Furkovú, Milana Lasicu. Chodievali tam tiež Juraj Kukura so Zorou Kolínskou, Jozef Golonka aj Ondrej Nepela. Nesprávali sa ako dnešné celebrity.“
Podľa Šeba boli na Korze vždy najkrajšie a najlepšie oblečené dievčatá. Jednou z nich bola mladučká, ešte len budúca herečka Sylvia Turbová, ktorá sa neskôr odsťahovala do Prahy, kde pôsobila v Národnom divadle.
Nedávno zomrela. Šebo o nej básni ako o éterickej bytosti, ktorá mala okolo seba zvláštne fluidum. „Jej otec bol Belo Turba, sólista Novej scény. Bola veľmi pekná.“
Ak sa vyskytla poriadna „kosť“, krútila sa vraj okolo textára a básnika Kamila Peteraja. Ostatní mu závideli. Jemu ako svojmu spolupútnikovi z Korza Šebo knihu aj venoval a Peteraj mu o Korze do knihy napísal: „Chodili sme naň ako milionári svojho času, bez toho, aby sme si uvedomovali, že raz ho stratíme.“
Neľutujú, práve naopak, že ho tam bezstarostne rozflákali. „Pretože to stálo za to a nikdy a v nijakej podobe sa to už nezopakovalo. Investovali sme predsa svoj najlepší čas do krásnych dievčat a dobrých priateľov. A neverím, že existujú lepšie investície.“
Korzo sa skončilo asi v roku šesťdesiatdeväť. „August 1968 urobil veľa. Súviselo to s politikou, lebo veľa tradičných korzárov emigrovalo. Boli to väčšinou obdivovatelia Západu, ktorí sa v tom čase na Korze obliekali podľa západnej módy,“ dodáva Šebo.
A čo hovorí starý korzár na Korzo, ako ho poznáme dnes? „Z môjho pohľadu sa Korzo posadilo. Chodí tam turistický plebs, nemajú ku Korzu žiaden vzťah. Fotia sa pred Čumilom, pritom neviem, čo mal Čumil spoločného s Korzom a Bratislavou,“ uzatvára Juraj Šebo.
(zdroj: Anton Šmotlák)
