FOTO – ARCHÍV
Herec PETER BZDÚCH (na snímke) vyrastal medzi Steinovým pivovarom a vtedy Malinovského, teraz Šancovou ulicou. Susedné, dnes centrálne trhovisko malo vtedy celkom inú atmosféru. Skutočnú, nefalšovanú, bez handrových butikov. „Mimochodom, tam som tiež prvý a posledný raz kradol. Neodolal som totiž veľkej kope lúpaných orechov a jeden som si vzal. Samozrejme, predavačka ma zbadala a povedala mi, že keby som si vypýtal, dala by mi orechov aj viac. Hanbil som sa strašne,“ spomína.
Brat vášho otca je známy košický herec Ján Bzdúch. Rozhodnutie študovať na VŠMU ste urobili pod jeho vplyvom?
,,Vonkoncom nie. Strýko o tom ani nevedel. K divadlu som sa dostal cez hudbu. Na škole sme si totiž založili kapelu, v ktorej som hral na bicie (volali sme ich vtedy škopky). Jej členmi boli Andrej Andrašovan, Tóno Sládek, Števo Vrteľ, Jano Pelikán, Andrej Kellenberger a Ľubo Machaj. Pôvodne sme sa volali Corvo al corvo okulon ne pikas, čo v esperante znamená Vrana vrane oko nevykole. Potom sme sa premenovali na Regiomontanus a, nepreháňam, boli sme na Metodke aj konkurentmi vtedy prudko štartujúceho Elánu. Raz ma sestra Števa Vrteľa zobrala k Daniele Hivešovej, dnes Šilanovej, ktorá viedla študentské divadlo poézie D 13. Vtedy sa robili rôzne štylizované veci so scénickým pohybom a ja som mal ako bubeník udávať na javisku akože rytmus. No a tak to začalo.“
Ale chceli ste byť predsa chemikom?
„Po skončení gymnázia som chcel študovať chémiu a dokonca ma na ňu prijali. Iba celkom náhodou som si však v lete v novinách prečítal, že na VŠMU budú ešte dodatočné skúšky na herectvo. Pre pokoj duše som si teda povedal, skúsim – a možno preto, že ma neťažil nejaký pocit zodpovednosti, ma hneď na prvý raz prijali.“
Vaša prvá skutočne herecká úloha potom bola..?
,,Mistr Severín v stredovekej hre Mastičkár, v ktorej mi sluhu robil básnik Jozef Čertík. Mimochodom, latinský text, ktorý som tam hovoril, viem naspamäť dodnes a používam ho dokonca v závere Preletu nad kukučím hniezdom, ktoré hráme v činohre SND.“
Ako študent ste hrávali futbal s budúcimi kňazmi.
,,Veľmi dobre si pamätám na časté futbalové zápasy na Kapitulskej ulici. Tam sme totiž mali aulu na skúšanie a zároveň tam bol tiež kňazský seminár. Takže spolužiačky sa s obľubou česávali pri otvorených oknách a my sme so seminaristami hrávali priamo na ulici futbal. Samozrejme, oni na rozdiel od nás nemohli v zápale hry nadávať. Takže v krízových okamihoch sme potom od nich počuli veľmi zvláštne výrazy.“
Napríklad?
,,Prihraj, ty pekelník. Alebo celkom surrealistická nadávka – ty fasko moderátor!“
Bývali ste v Petržalke, neskôr na korze a dnes neďaleko Ondrejského cintorína. Kde je potom vaše najobľúbenejšie miesto?
,,Vždy som mal rád štvrť pod Slavínom. Bývali tu moji kamaráti, je tu príjemné prostredie, krásny výhľad, domy, rešpektujúce charakter vilovej štvrte. Veď tu tvorili takí architekti ako Jurkovič či Harminc! Preto mi je ľúto, že práve v posledných rokoch tu vyrastajú stavby, ktoré majú ďaleko k nejakej, čo i len trochu zmysluplnej architektúre. Akoby si dnes mohol postaviť ktokoľvek čokoľvek. Stačí mať len peniaze. Len sa prejdite a uvidíte taký zbohatlícky nevkus, že vám nad ním doslova zostane stáť rozum.“
Autor: Jana Lukáčová
