V čakárni stanice na poschodí spalo zopár bezdomovcov. „Od rána prišli len asi šiesti-siedmi ľudia. Vrátili lístky a zrušili rezervácie. Kúpiť si cestovný lístok nechcel nikto, ani sa na nič nepýtali,“ povedala jedna zo slečien za okienkom v pokladni.
V rezervačnej a informačnej kancelárii železníc sedel muž v stredných rokoch. „Ľudia väčšinou telefonujú. Tí, čo prišli, vedeli, že je štrajk, ale chceli sa informovať osobne. Ale ani ja som im nevedel povedať viac, ako vedeli z rozhlasu a z televízie.“
Dôchodkyňa Mária Dzuriaková prišla na stanicu s vnukom len zo zvedavosti. „Prišli sme sa pozrieť, ako to tu vyzerá. Štrajk aj podporujem, aj nie. Keď počúvam, čo robia tí hore, som na strane železničiarov. Ale na druhej strane, keď cestujem vlakom za synom do Senca, vidím, že vo vlaku sedí tak 50, najviac 100 ľudí a sú tam traja sprievodcovia, hoci by stačili aj dvaja. Aj preto si myslím, že by všetci mali urobiť kompromis.“ Hoci vo vestibule bola väčšina súkromných prevádzok otvorená, prechádzajúci dávali prednosť nápojovým automatom.
„Za tieto dni je to čistá strata tak 18-tisíc korún,“ povedala Mária Ledereitnerová zo staničnej kaviarne. „Môžem vám povedať, že s tými vysokými platmi železničiarov to vôbec nie je pravda. Moja sestra aj dcéra robili na železnici. Tých 17-tisíc v priemere vychádza, keď zrátajú 6-tisové a 8-tisícové platy zamestnancov a 50-tisícové platy manažérov.“
JANA MARTINKOVÁ
