Renesančná fontána Juraja-drakobijcu na nádvorí Primacionálneho paláca. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
m hadom, ale keď prešlo viacero rokov, narástli mu dve ďalšie hlavy a aj krídla. Od toho času sa drak stal pohromou celej krajiny.
Cez zimu ležal v podzemnej diere, no na jar sa vytiahol spod skál a vzniesol sa do povetria. Z očí mu oheň sršal, z pyskov sa dym valil, stromy z koreňov vytŕhal, ľudí aj statok hubil.
Dalo knieža vyhlásiť po krajine: Ak sa nájde smelý junák, ktorý by draka skántril, dostane za ženu hociktorú z troch kniežacích dcér a pol krajiny k tomu. Ale nikto sa neprihlásil. V malokarpatských lesoch žil starý pustovník. Vyšiel on raz zo svojej jaskyne hore na vrch a tak dovidel široko-ďaleko. Ale bol to smutný pohľad: vyvalené stromy, spálené chalupy, plačúci ľudia. Pozrel pustovník k belasým zápoliam a tam ho zočil. Dračisko sa vyvaľovalo na slniečku.
Vzdychol si pustovník, zašiel až k nemu a pozdravil ho. „Čo chceš odo mňa, staroch?“ Prišiel som sa ťa spýtať, prečo ty vždy na jar celý náš kraj spustošíš, preveľa ľudí aj statku skynožíš, žitia nám nedožičíš?“ Drak sa zarehotal: „Ak by ste mi vy, ľudia, vždy na jar prichystali peknú mladú dievčinu, nemusel by som pustošiť. Povedz to ľuďom a teraz zmizni!“ Odišiel pustovník na Bratislavský hrad priamo ku kniežaťu a rozpovedal mu to.
Knieža dalo hneď zvolať zhromaždenie starších. Radili sa tri dni a dve noci, až sa poradili, že si každú jar mladou dievčinou vykúpia pokoj. A tak vždy, keď sa blížila jar, hádzali žreb. Dievčinu, na ktorú padol, odvliekli s plačom do belasých zápolí a nechali napospas netvorovi.
A tu padol žreb na kniežaciu dcéru Dúbravku, ktorá sa práve rozvíjala do najkrajšieho panenského veku. Obliekli ju do skvostných šiat, usadili do zlatej kolimahy a s plačom a kvílením ju viezli tam. Zrazu sa v diaľke ukázal rytier a cválal k nim. Pricválal, zočil krásnu Dúbravku a videl plačúcich rodičov. „Čo sa tu stalo, jasné knieža, prečo celá krajina horekuje?“ „Istotne si zďaleka, rytier, keď si ešte nepočul o drakovi, ktorému musíme odovzdať krásnu dievčinu a dnes je na rade moja dcéra Dúbravka.“ „To sa nesmie stať!“ zvolal rytier.
Popohnal rytier koňa k dračiemu brlohu a zvolal mohutným hlasom: „Vyliezaj, dračisko!“ Drak sa vyvliekol z diery a rytier vrhol kopiju tak prudko, že mu zaraz prebodol jednu hlavu. Zreval drak, no rytier zvrtol koňa, obehol zápoľu a vrazil kopiju do tyla druhej dračej hlavy. Ešte len teraz dračisko zrúkol! A tretia hlava zasypala rytiera ohňom od hlavy po päty. Tu kôň obehol zápoľu ani víchor a prebodol rytier aj poslednú dračiu hlavu. Zachrčal drak, z papule sa mu vyvalila čierna krv a bolo po ňom.
Vydýchol si rytier a pobral sa k ľuďom. „Drak je mŕtvy,“ povedal krátko, „a ty, Dúbravka, si slobodná.“ Ej, či len zrazu bolo veselo. „A teraz nám už povedz, udatný rytier, kto si, odkiaľ ideš a kde sa uberáš?“ spytuje sa knieža. „Som rytier Juraj, jasné knieža. Putujem krížom-krážom po svete, dobrému pomáham a zlo premáham. A teraz sa vraciam na svoj hrad.“
„Šťastie a radosť si prinavrátil mojej zemi i mojej rodine,“ hovorí vládca. „Odmena za tento čin je ruka mojej dcéry a pol krajiny k tomu.“ „Ruka tvojej dcéry Dúbravky? Tá odmena ma robí veľmi šťastným,“ povedal rytier a poklonil sa. „Ale pol krajiny? Ďakujem, mám ja dosť starostí so svojou vlastnou krajinou.“
„Si naozajstný rytier, udatný a šľachetný,“ rieklo knieža. Tu, kde si zavŕšil svoje veľké víťazstvo, založím mesto. A to mesto ponesie na večné časy tvoje meno - Jur a dostane do erbu obraz rytiera - drakobijcu. Potom sa pobrali všetci na Bratislavský hrad, kde vystrojili veľkú svadbu. Po svadbe si rytier Juraj odviezol Dúbravku do svojho vzdialeného domova.
Dávno-pradávno sa odohral tento slávny príbeh, ale pamiatka na rytiera Juraja nezahynula. Mesto Jur hrdo nieslo a nesie dodnes jeho meno. A našiel sa umelec neznámeho mena, ktorý v kameni spodobil zápas rytiera Juraja s trojhlavým drakom. Ibaže namiesto ohňa striekajú drakovi z papúľ prúdy vody. Utešená renesančná fontána Juraja-drakobijcu stojí na nádvorí Primaciálneho paláca a patrí dodnes k vzácnym okrasám nášho mesta.
Autor: JOZEF KOČI
