„Nechcem vyzerať ako nejaký pamätník, ale ja som skutočne vyrastal v rokoch, keď na uliciach ešte prakticky neboli autá. Na našej stálo iba jedno – tatra hadimrška. Viac sme ich vídali iba 4. apríla a 9. mája, keď išli delegácie s vencami na Slavín a my chlapci sme ich počítali. Na rovnejších uliciach sme celý deň hrávali futbal, na strmších sme odušu rachotili s kárami – čo boli vlastne dosky s namontovanými ložiskovými kolieskami. V zime sme sa tu zasa sánkovali, jedna trasa viedla od Slavína až na Palisády. Vtedy boli dokonca ulice označené, že sú vyhradené iba na sánkovanie. Také dopravné značky už dnes asi ani neexistujú.“
Bolo to pekné detstvo?
„Určite áno. A preto mám aj príjemných spomienok veľmi veľa. Na Firšnál, čiže dnešné Námestie slobody, keď tam ešte nestála budova novej pošty, ale zato tam pravidelne chodil cirkus a na jeseň sme si tam púšťali šarkany. Na dnes už neexistujúce kúpalisko Pallehner v Horskom parku. Na to, ako sme sa v záhradách na Slavíne a v jeho okolí hrávali s baterkami na skrývačku a keď sme natrafili na nejaké zaľúbené páriky, kričali sme na ne: párky bez horčice. Alebo ako romanticky pôsobil ešte pred rekonštrukciou hrad. V jeho amfiteátri sme zažívali úžasnú atmosféru pri premietaní vtedajších filmových hitov. Rád a dlho som vysedával aj v kinách Čas, Pohraničník, Tatra. Aj obyčajné nakupovanie malo inú atmosféru, všetko – od cukru až po cukríky sa vážilo, mlieko sa zasa nalievalo do kanvičiek.“
Mnohé zo života vtedajších Bratislavčanov už naozaj nenávratne zmizlo. Čo vám ešte utkvelo v pamäti?
„Napríklad, ako na Šulekovou ulicu zaviedli autobusovú dopravu, ktorú až neskôr vystriedali súčasné trolejbusy. Alebo ako sme z otvorených električiek mohli vyskakovať priamo za jazdy a aké boli doslova ovešané ľudmi, keď sa mal hrať dôležitý futbalový zápas. Zažil som však ešte i rozvážanie poštových balíkov vozmi, ktoré ťahali kone, a to, že doprava sa v meste zahusťovala až v šesťdesiatych rokoch, keď k nám vďaka uvoľneniu začali viac chodiť rakúski turisti. No a nemôžem zabudnúť, ako na zimnom štadiónene vyrábali ľad pre domácnosti. Rozvážali ho po meste a chlapi v gumených zásterách ho sekali na hranoly, ktoré si ľudia v sieťovkách odnášali domov. Pretože vtedy ešte neboli ľadničky, ale chladničky, kde sa tento ľad dával dozadu a niekoľko dní sa v nich topil a všetko chladil.“
Kde sa najčastejšie stretávali mladí ľudia, keď ste boli študentom VŠMU?
„Ako každý z mojej generácie musím aj ja najskôr spomenúť korzo. Keď človek nemal čo robiť, išiel tam. Pretože tam bolo všetko a všetci. Ale popularitu mali aj čaje o piatej v pionierskom paláci, ktoré sa potom presunuli do PKO. Mimochodom, tam som v obleku a bielych rukavičkách absolvoval aj tradičný tanečný kurz. Naspäť sme potom chodili cez tunel, v ktorom sa výborne vyspevovalo. Tajne sme prechádzali jeho bočnou chodbou priamo na Palisády. A VŠMU? Keďže sme tam ako študenti už prišli k nejakým peniazom, ale ešte sme boli bez rodín, mohli sme sa k nim správať nezodpovedne. Takže sa chodievalo napríklad na obed do Maďarskej reštaurácie či do Savojky. Doteraz si pamätám, že v nej kompletné menu stálo 15 korún.“
Ste bratislavský rodák, ako hodnotíte zmeny v meste?
„Určite pozitívne. Nielen preto, že sa veľmi skultivovalo samotné centrum. Rozvíjajú sa aj jednotlivé štvrte, ktoré už vedia poskytnúť dobré podmienky pre život. Aj toľko kritizovaná Petržalka. Žil som v nej dosť dlho, a nemôžem si sťažovať. Samozrejme, veľa závisí od obyvateľov samotného domu – u nás boli výborní. Aj občianska vybavenosť je v meste rozhodne čoraz lepšia. Napokon, kto by pred desiatimi rokmi povedal, že v Bratislave vyrastú nákupné centrá, kde do každého denne príde vyše 20 000 ľudí? Ktorí tu nielen kupujú, ale sa aj stretávajú s priateľmi.“
Nič vám tu teda nechýba?
„Ale áno. Napríklad oživenie nábrežia. Vo väčšine miest na Dunaji je práve tu sústredené jadro ich kultúrneho, spoločenského života. A hoci zmeny sa už plánujú, mám obavy, aby tu napokon nevyrástlo iba administratívne centrum, kde sa po šestnástej hodine život skončí. Ako všetci nie som spokojný ani s riešením dopravy a stále sa nemôžem zmieriť s tým, že niekto môže parkovať na chodníku, a iný zasa nie. No a určite by som privítal viac plavární pre verejnosť. Veď ich počet si zatiaľ ľahko zrátate na prstoch jednej ruky. V susednej Viedni, ktorá je len dvakrát väčšia než Bratislava, ich magistrát dotuje vyše deväťdesiat!“
Autor: Jana Lukáčová
