Divadlo Ludus na Tupolevovej ulici v Petržalke, skryté medzi bankou a herňou, sa venuje deťom a mládeži. „Keď niekomu povieme, príď do divadla Ludus, opýta sa, kde to je. Keď povieme, že v Petržalke, zhrozí sa. Petržalka je vraj džungľa, kam sa nedá dostať,“ povedal nám Peter Kuba, umelecký šéf občianskeho združenia Škola hrou. „Ale tu pracujeme a žijeme v priamom dotyku s mladými ľuďmi, ktorí majú problémy. Už od dvanástich rokov sú deti vystavené ponuke drog, a to zaujímavým, nevtieravým spôsobom, veľmi rafinovane.“
Peter Kuba je autorom projektu Stačí povedať: nie! Projekt v apríli a máji poputuje do Poľska, Maďarska (so simultánnym prekladom) a Česka, v Bratislave sa bude prezentovať 29. januára.
Stačí povedať: nie! jednoduchým spôsobom ukazuje mladým ľuďom, čo môže spôsobiť droga v ich živote. Študenti VŠMU a školy Ludus ( H. Jančišinová, K. Kubová, M. Lašovská, A. Aleksiev, A. Kováč, B. Bačík, K. Kollárik a T. Zahradník) sa v divadelnej kompozícii usilujú osloviť svojich rovesníkov bez cenzúry a vtipne. Napokon v hre vyzerajú naozaj ako feťáci a scény v liečebni majú silu aj vďaka ich presvedčivému herectvu, takže trpia ako naozajstní narkomani. Presvedčivo rozprávajú príbeh tých, pre ktorých bola droga najprv cudzincom, potom hosťom a napokon pánom.
„Snažili sme sa nementorovať. Chodili sme na stretnutia na detské oddelenie Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku, pri písaní scenára sme konzultovali s doktormi Šulákom a Varmožom o správaní a psychike narkomanov. Z našej strany tento projekt rozhodne nie je módna záležitosť, nerobíme ho preto, že je to niečo, na čo sa teraz dajú zohnať peniaze. Maximálne sme sa snažili, aby náš projekt nemal v sebe skrytý obdiv k droge ako niektoré iné projekty, ktoré sme videli,“ dodal autor.
Divadelná kompozícia mala premiéru už vo februári 1999. Dramaturgičkou bola Valéria Schulczová, poslucháčka VŠMU, scénu a kostýmy robila Michaela Klimanová-Trizuljaková. Hru v stotridsiatich reprízach videlo 30-tisíc divákov. Teraz, po štyroch rokoch, je súčasťou projektu, ktorý zaujal a získal podporu Višegrádskeho fondu.
Okrem hry je súčasťou projektu výstava českého fotografa Jindřicha Štreita (1946), ktorý by rád prišiel na prezentáciu do Bratislavy. Skvelý fotograf sa venuje sociálnej fotografii, jeho snímky sú obdivované v Európe, Amerike i Japonsku. S ľuďmi, ktorých sa rozhodne fotografovať, vždy nejaký čas žije a tak to bolo aj s drogovo závislými. Zachytil ich život na ulici, postupnú psychickú a fyzickú deštrukciu, pobyt v resocializačnom zariadení.
Treťou súčasťou projektu je diskusia autorov projektu, hercov a odborníka s divákmi.
ANKETA
Máte už skúsenosť s drogami? Dotkla sa vás táto problematika?
Jozef M., študent umeleckej školy: „Bežne sa fajčí marihuana. To je neškodné, nie? Mňa to síce nijako nebaví, ale spolužiaci tvrdia, že je to inšpirujúce. Mám suseda narkomana. Nechcel by som pociťovať inšpiráciu za takú cenu, akú platí teraz on. Nedbá o seba, celé hodiny trávi v kúpeľni alebo na záchode. Raz som ho našiel odpadnutého na schodoch. Ani sa mi o tom nechce hovoriť. Niekedy mám chuť nakopať ho.“
Veronika Mončíková, žiačka (12 rokov): „Rodičia ma vychovávajú tak, že mám strach z drog. Mám spolužiačku, ktorá fajčí, ale nejako veľmi to tají, takže možno je to marihuana. Dúfam, že si nikdy nedám drogy, ani aby som dokázala, aká som frajerka. Ale moja mama sa aj tak bojí, hovorí, že puberta je nevyspytateľná. Čo ja viem? Ale viem, že tabletky sa dávajú pod jazyk.“
Lea Fekete, módna návrhárka: „Najdôležitejšie je, aby sme svojim deťom venovali pozornosť, počúvali ich, rozprávali sa s nimi a podporovali ich záujmy. Dúfam, že moje deti majú v problematike drog jasno. Nikdy sa však nič nedá vedieť na sto percent. Obávam sa, že rodičia sú v reťazci tohto otrasného, svinského biznisu až na konci. Ani neviem opísať, ako sa cítim, keď si v správach pozriem, že zadržali zásielku extázy s Harrym Potterom. Slabo funguje prevencia a zdá sa mi, akoby sa ľudia aj báli vedieť viac.“
Alena Turčanová, riaditeľka ZŠ a Gymnázia na Tilgnerovej ul.: „Mali sme už na škole problémy s drogami, aj keď nie veľmi vážne. Rodičia detí vo všeobecnosti reagujú neveriacky a problém podceňujú. Oveľa viac sa boja, že ich dieťa bude vylúčené zo školy ako o samotné ohrozenie jeho života. Nechcú o tom hovoriť, nechcú tomu veriť a problém si, žiaľ, väčšinou všimnú ako poslední. Raz som už bola v situácii, keď som takmer zavolala do školy protidrogovú jednotku, ale bola som upozornená, že okolie to bude vnímať ako zlú reklamu pre školu. Nie ako snahu pomôcť deťom. To ma mrzí. Mrzí ma, že je silnejšie negatívne spoločenské echo ako snaha skutočne riešiť tento vážny problém.“ (mi)
