Pohľad na Roľnícku ulicu vo Vajnoroch. Podľa povesti tu kedysi bola studňa, ktorú obyvatelia Prače naplnili vínom, aby sa zbavili draka.
FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Odpradávna bola obec Prača okrem pestovania viniča a výroby vína známa a slávna tým, že dodávala Bratislave „prakovníkov“, vrhačov kamenných striel. Pračianski prakovníci veru neraz mali hlavnú zásluhu na tom, že nepriateľ ustúpil od mestských hradieb, doráňaný kamenným krupobitím alebo že nedobyl Bratislavský hrad.
Po boji sa prakovníci vracali ukonaní do rodnej Prače a ich prvá cesta viedla ku studni, čo stála uprostred dediny. Taká studňa to bola, že jediná stačila napájať celú obec a mala najchutnejšiu vodu v širokom okolí. Lenže prišlo nešťastie.
Do pračianskeho chotára sa naučila chodiť akási obluda. Raz spustošila košiar s ovcami, inokedy odvliekla junca alebo jalovičku. Najhoršie však bolo, že zakaždým vypila až do dna vodu zo studne. Veľa dní trvalo, kým sa zas naplnila.
Po treťom raze zvolal veliteľ družinu prakovníkov a vraví im: „Družiníci, nastal čas, keď sa musíme postaviť na obranu nášho majetku, a ktovie, či nie aj života.“ A určil stráže na každú hodinu dňa i noci. Po niekoľkých dňoch pribehol mladý vartár Matula. „Veliteľ, videl som ho!“ „Koho?“ „Netvora, veliteľ. Je to šarkan.“ „Tak rozprávaj!“ „Mal som tretiu stráž po polnoci, zrazu sa zdvihol vietor a vidím, že čosi letí oblohou. Podľa hlavy som spoznal, že je to šarkan.“
Dohodla sa družina na bojovom pláne. Vyčkajú šarkana pri studni a všetci naraz ho zasypú strelami. Jednostaj mali bojovú pohotovosť. Po vyše týždni sa zrazu zdvihol vietor a krídlatý netvor sa blížil k studni. A tu zrazu dopadlo na šarkana množstvo striel kamenných i kalených. Ale ten netvor mal telo pokryté hrubými šupinami a strely mu vôbec neublížili, iba čo ho nahnevali. Zasyčal šarkan, šibol dookola ohnivým dychom… a uletel. Vzbĺkli strechy chalúp a väčšina z nich vyhorela. Jedinú studňu vyčerpali až na samé dno. „Ten šarkan nás vykynoží ohňom, umorí hladom,“ horekovali ľudia.
Dedo Matula stál na dvore vedľa svojej zhorenej chalupy a rozmýšľal. Aspoň pivnice a prešovne nám všetkým ostali. Zrazu ho čosi napadlo. Zvolal na vnuka: „Zvolaj všetkých ľudí sem!“ Na Matulovom dvore sa zišla celá dedina. „Ľudia moji,“ vraví dedo „napadlo ma čosi!“ Šarkan si v noci neuhasil smäd, vyrušili ho naši prakovníci. Iste príde na druhú noc, lenže vody v nej niet. Čo keby sme mu ju naplnili vínom?“ Nastalo hrobové ticho. „A či vy viete, čo sa môže stať akejkoľvek beštii, ak vylôcha povedzme tridsať okovov vína?“ spýtal sa namiesto odpovede dedo Matula. Znovu hrobové ticho.
Po chvíli sa ozvalo: „To veru môže byť pravda! Ľudia, nanosme mu ho!“ Prúdmi liali do studne všetky druhy vín, od samorodáku a rizlingu až po ťažké korenené. „Aby ti potrhalo všetky vnútornosti!“ pridávali ľudia svoje požehnanie.
Tej noci sa strojili pozor dávať, ale nad ránom ich sklátil ťažký spánok. Zobudili sa na neslýchaný hurhaj a krik. Všetci utekali ozlomkrky ku studni. Ležal tam. Vyhasnuté oči ani mláky, driek a chvost meravý, hrubošupinatý a laby ako vahany. „Vylogal to víno do poslednej kvapky,“ nakúkali podaktorí do studne. „Dotiaľ slopal, pokiaľ sa na smrť neuslopal. Čo s ním spravíme?“
„Odvlečme ho do hory, nech si hora s ním poradí,“ vraví dedo Matula. Zapriahli chlapi šesť párov volov, odvliekli šarkana ďaleko do hory a tam ho zhodili do priepasti. Hora čoskoro zasypala šarkana lístím a matka zem ho časom k sebe prijala.
Od tej udalosti sa začalo na okolí povrávať, že Prača má nielen mocných bojovníkov, ešte mocnejšie víno, ale zo všetkého najmocnejší je jej vinársky um. Mesto Bratislava, ktorému bola Prača poddanskou obcou, začalo ju potom nazývať po nemecky Weinarn a slovenskí obyvatelia ju volali Vajnory. A toto meno si nesie bývalá obec až do dnešných čias.
JOZEF KOČI
