Tretí ročník veľtrhu, ktorý sa konal roku 1923, mala otvoriť na stredoeurópske pomery jedinečná šou – býčie zápasy.
Táto novinka vyvolala veľký záujem verejnosti, novinárov, politikov i športových kruhov a nadšenci z celého Slovenska si v predstihu objednávali lístky na predstavenia. Bez povšimnutia ju však nenechali ani spolky na ochranu zvierat z celej republiky. Býčie zápasy sa mali v Československu konať prvýkrát.
Stavba drevenej arény na ihrisku športového klubu Slovan sa začala v polovici augusta 1923. Manéž mala mať kapacitu 20 000 divákov a dĺžku zápasiska, ohradeného dva metre vysokými mrežami, tridsať metrov v priemere. Policajné riaditeľstvo v Bratislave predbežne býčie zápasy povolilo, no vyhradilo si právo kontroly ochranných opatrení pred ich uskutočnením.
Toreador Mrňa
Podnikateľské kruhy, ktoré stáli za myšlienkou zorganizovať býčie zápasy, angažovali šesťčlennú špeciálnu skupinu zloženú z piatich banderilleros, teda pomocníkov dráždiacich býka v aréne pred príchodom hlavného protagonistu – toreadora.
Tento ansámbel pochádzajúci z Talianska údajne šesť mesiacov zbieral pracovné skúsenosti vo Francúzsku, v Tunisku, Alžírsku, Tripolise a Maroku. V aréne v Bratislave mali byť k dispozícii tri statné býky, ktoré mal toreador poraziť štýlom tzv. ursus, teda premôcť rozzúrené zviera tak, že ho chytí za rohy a silou svalov strhne na zem. O nakrúcanie tejto veľkolepej šou prejavila záujem istá francúzska filmová spoločnosť.
Zápasnícka skupina prišla do Bratislavy v polovici augusta 1923. Mimoriadne veľký záujem vzbudzoval toreador, ktorý bol zvláštnou zhodou okolností rodákom z Moravy. Mrňa, ako sa volal, mal povesť veľkého siláka, akého ešte Bratislava nevidela.
Po príchode na Slovensko dozeral na stavbu manéže, pričom pred prvými býčími zápasmi, ktoré sa mali konať 23. augusta, usporiadal niekoľko siláckych predstavení pre verejnosť.
Na prvom z nich sa zúčastnili zástupcovia popredných verejných a štátnych inštitúcií, policajného riaditeľstva, župných úradov, ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, poslanci a senátori, zástupcovia zahraničných konzulátov, Československej tlačovej kancelárie, mnohých umeleckých, humanitných, osvetových korporácií, zástupcovia československej, maďarskej i nemeckej tlače.
Národný denník priniesol o Mrňovom predstavení túto správu: „Najprv jedným razom roztrhol 52 pevne zviazaných kariet, nato jediným prstom prerazil hrubú fľašu. Potom v zuboch ohol štvormetrovú železnú tyč, ktorú na každom konci zvieralo šesť silných mužov. Na pleciach úplne ohol dva decimetre širokú železnú koľajnicu, na ktorej koncoch bolo zavesených po šesť mužov. Diváci onemeli, keď si zápasník nechal priamo na hlavu, položenú na kovadlinu, navaliť dva obrovské kamene, ktoré dvaja muži veľkými kladivami roztrieštili. Na záver sa nechal prejsť automobilom bez akéhokoľvek mostíka.“
Ako ďalej noviny dodali, Mrňove výkony vzbudili u prítomných ohromný obdiv a všeobecne sa uznávalo, že pre takého siláka, ktorý medzi ľuďmi nemá súpera, bude hračkou premôcť býka holými rukami.
Predstavenia mali zároveň za úlohu dokázať prípadným odporcom tohto druhu zábavy, že ak je aktérom býčích zápasov silák Mrňových kvalít, súboj s rozzúreným býkom je rovnocenný, a teda o týraní zvierat nemôže byť ani reči.
Zabráňte krvavému divadlu
Iný názor však zastávali priatelia a ochrancovia zvierat. Po prvých správach o plánovanom podujatí sa zdvihla veľká vlna kritiky a protestov proti usporiadaniu zápasov, ktoré zaplavili československú vládu v Prahe.
Spolok na zveľadenie chovu drobnej užitočnej zveri a na ochranu zvierat vo Volyni v liste adresovanom vláde označoval býčie zápasy za udalosť, ktorá by republiku diskreditovala pred cudzinou a prezentovala by ju ako nekultúrny štát.
Spolok požadoval, aby sa ešte v poslednej chvíli zabránilo tomuto krvavému divadlu, pri ktorom sa surovým a neľudským spôsobom zabíjajú zvieratá. Na záver protestu sa zdôrazňovalo, že Československá republika má veľké množstvo prírodných krás, preto spolok nepovažoval za potrebné lákať cudzincov do krajiny práve takýmto krvavým divadlom.
V proteste Spolku na ochranu zvierat proti konaniu zápasov, ktorý podpísalo 186 zamestnancov železničných dielní v meste Louny, zasa stálo, že republika by sa ich povolením zriekla svojho kultúrneho významu, vyškrtla by sa spomedzi osvietených štátov a ohrozila by mravný vývoj mládeže.
Úrady predstavenie nepovolili
V podobnom duchu sa niesli všetky listy protestujúcich organizácií. Rezolúciu Spolku na ochranu vtáctva, prijatú na verejnom zhromaždení, podporili aj ďalšie organizácie podobného charakteru – Spolok na ochranu zvierat v Prahe, Spolok na ochranu zvierat pre ČSR, ktorý na svoju schôdzu pozval aj ministerského predsedu, ďalej vzdelávacia a podporná jednota Osveta pre Bubeneč a okolie, Chelčického mierová spoločnosť, Československá ženská liga pre mier a slobodu či nemecký spolok na ochranu zvierat Tierschurzverein. Protesty v podobnom duchu prichádzali aj od súkromných osôb.
Možno aj tlak ochrancov zvierat a verejnej mienky spôsobil, že žiadne býčie zápasy sa počas Medzinárodného dunajského veľtrhu v Bratislave napokon nekonali. Nie je celkom jasné, prečo ich v konečnej fáze a po takých prípravách úrady nepovolili.
Moravský silák sa namiesto zápasov s býkom musel uspokojiť s inými dôkazmi svojej sily. Usporadúval aspoň malé predstavenia s osvedčenými kúskami ako trhanie kariet či ohýbanie železnej koľajnice. Návštevníci veľtrhu sa museli uspokojiť s inými atrakciami: zábavný kútik s toboganom, tunelová dráha, kvetinové korzo, konfetová zábava, kadernícka súťaž, ochutnávka syrov a údenín či ľudová slávnosť na výstavisku.
Počas dlhých rokov konania Medzinárodného dunajského veľtrhu, ktorý je dnes známy ako trhy v Inchebe, sa už o reprízu býčích zápasov zrejme nikto nepokúsil.
Autor: Jaroslava Roguľová, Historický ústav SAV
