Vladimír Černý a herec Vladimír Jedľovský na dostihoch v Petržalke. Na snímke Vlado Černý (vpravo) a Vlado Jedľovský so synom Adamom.
FOTO - ARCHÍV TASR
zmenilo najmä jej centrum. Ale ubudlo zelene a trochu sa vytratil aj príjemný malomestský charakter, ktorý býval pre ňu typický,“ povedal.
Obyvateľov však pribúda a stavať treba.
„Áno, lenže autori mnohých nových domov myslia iba na to, ako vyzerajú. Nie na to, ako zapadnú do okolia. Sú akési indiferentné, sólové a mohli by sa nachádzať vlastne kdekoľvek. Akoby chýbal jednotný názor na to, ako má dnešná Bratislava vyzerať. Stačí sa len pozrieť na námestie, kde je naša Astorka. Kombinácia Prezidentského paláca, hotela Forum, Tatrabanky, Slovenskej sporiteľne, budovy, čo sa teraz stavia a o čom viem, že sa vraj ešte stavať bude… Katastrofa! Pritom sa dobre pamätám, koľko tu bývalo stromov, že tu bol hotel, reštaurácia Hron, kde sa dalo posedieť i vonku, Fajka, kde podávali za pár korún vynikajúci guláš s ešte lepšími, vždy čerstvými rožkami. Dobre, asi to neboli architektonické perly, ale išlo o priestor, ktorý mal svoju atmosféru, charakter. Kým teraz ním ľudia len rýchlo prejdú. Kde sa vlastne majú zastaviť?“
Vyrastali ste v meste, ale zároveň v prírode.
„Nad Hradom, vtedy sa hovorilo na hausbergli, ale v podstate išlo o Mudroňovu ulicu a jej okolie. Dnes je to zastavaná až prehustená štvrť, kde si ľudia pomaly vidia do okien. Kedysi tam boli samé záhrady, nad kameňolomom skoro nepreniknuteľná džungľa stromov a kríkov. No a ulice takmer bez áut.“
Vraj ste sa ako dieťa hrávali na indiánov?
„Nezabudnem na úžasné dlhotrvajúce vojny medzi našou partiou – od Hradu – a partiami z Vydrice, ktorá ležala pod Hradom. Bežné boli kamene, praky, dokonca prišlo občas i na vzduchovky. Keď tiekla z rozbitej hlavy krv, museli sme to doma nejako ,,zatĺcť“. Jednoducho indiánske a fantastické detstvo, ktoré už dnes v Bratislave nemôže asi prežiť nikto.“
Na ktoré miesta do centra ste najradšej chodievali?
„Dodnes si pamätám zmrzlinára, hovorilo sa mu Čazim-Mrazim. Chodilo sa k nemu dozadu na Rybné námestie. Mal vynikajúcu zmrzlinu. U neho som po prvý raz videl veľké kusy ľadu, ktoré sa vtedy používali na jej výrobu. Pochopiteľne, neskôr som musel chodiť aj na korzo. Kto chcel na korze skutočne upútať, musel vyzerať presne podľa módy. Istý čas bol napríklad takto ,,povinný“ hrebeň v zadnom vrecku nohavíc a v ruke tranzistorák. Lebo kto vtedy nejaký mal, bol jednoducho frajer.“
Čo by ste popriali svojmu mestu?
„Ako športovec určite viac plavární a zimných štadiónov. Bežný občan dnes nemá šancu ísť si pravidelne zaplávať či zahrať si s partiou hokej. Rád by som tiež bol, keby ľudia, ktorí pracujú v službách, česť výnimkám, nemali stále nahnevané tváre. Hoci sa kultúra predaja a obsluhy zlepšuje, stále je na veľmi nízkej úrovni. Často mám pocit, že nie som zákazník, ale iba niekto, kto personál zbytočne vyrušuje.“
FOTO – ARCHÍV
Autor: Jana Lukáčová
