Široko-ďaleko niet živej duše. Skúšajú si pomôcť sami. Spoznávajú sa, debatujú, snažia sa prežiť. Ich viera v záchranu neslabne. Mohli by sme im závidieť ich schopnosť jednoducho pomenovať to, čo je správne.
Hlavné postavy v takmer hodinovej tragikomédii stvárňujú mentálne postihnutí herci zo združenia Divadlo z pasáže. Na snímke vľavo Danka Snopková a Lýdia Rybárová, vpravo Peter Gregor, Zuzana Bobáková, Ivan Blaško.
V pondelok o 19. hodine premietnu v Novom divadle Astorka na námestí SNP film Jána Štrbáka Z denníka jedného vagóna. Vagóna, v ktorom je na vedľajšej koľaji bez možnosti kontaktu uväznených pätnásť cestujúcich. Svet mentálne postihnutých je pre mnohých z nás uzatvorenou trinástou komnatou, pred ktorou bezradne postávame. Väčšinou sa bojíme čo aj len nazrieť dnu, nieto vstúpiť a zatvoriť za sebou dvere. Sú však ľudia, pre ktorých svet „večných detí“ znamená obohatenie umelecké i ľudské.
Patrí k nim aj režisér JÁN ŠTRBÁK. Na tri mesiace sa s banskobystrickými hercami združenia Divadlo z pasáže zatvoril do odstaveného vagóna, strateného kdesi v horách (v skutočnosti neďaleko Čierneho Balogu).
Keby ste svojmu filmu mali urobiť reklamu jedinou vetou, ako by znela?
„Hrajú v ňom výlučne ľudia s mentálnym postihnutím.“
Nakrúcanie bolo smutné alebo veselé?
„Bola to v prvom rade mimoriadne obohacujúca práca. Smútok aj veselosť sú samozrejmou súčasťou sveta ľudí s mentálnym postihnutím. Oba pocity prežívajú však oveľa intenzívnejšie ako my.“
Nakrútili ste najlacnejší film všetkých čias?
„Možno. Nakrúcali sme v podstate bez peňazí, na nakrúcaní sa nezúčastňovali nijakí filmoví či televízni pracovníci. Pracovali sme bez svetiel, bez elektriny. To sa však ukázalo byť skôr výhodou, pretože sme sa mohli nerušene koncentrovať na svoju prácu. Dôležitá bola pre nás téma a ponor do vnútorného sveta. Formálna stránka veci šla bokom.“
Ktorý je podľa vás najkrajší moment filmu?
„Herci hrali v tomto filme sami seba. Naozaj verili, že sa ocitli v hraničnej situácii, odsunutí na slepú koľaj a zabudnutí svetom. Niektoré momenty filmu sú také intímne, že – keby to nebola svätokrádež – nazval by som ich spoveďou. Viem, v ktorých okamihoch sme sa s hercami dostali asi najhlbšie, ale viaže ma nepísaný záväzok mlčanlivosti.“
Museli to byť veľmi silné okamihy… Priblížite aspoň niektorý?
„Tie najsilnejšie asi slovami priblížiť nedokážem. Môžem však aspoň upozorniť na silnú dávku humoru a irónie v scéne s hľadaním signálu na mobilnom telefóne.“
Je takýto spôsob nakrúcania budúcnosťou filmu?
„Celkom určite nie. Mohol by však byť aspoň zmysluplnou budúcnosťou práce ľudí s mentálnym postihnutím. Dúfam.“
MILADA ČECHOVÁ
FOTO – ZÁBERY Z FILMU
