Za dávnych čias tu nebolo námestie, ale iba veľká rovina pred opevneným mestom. Raz sa na tejto rovine stretli dve vojská. Utáborili sa, jedno na čele s domácim kráľom, druhé pod velením nepriateľského kráľa.
Pred bojom sa prechádzal domáci kráľ po tábore a smutne rozmýšľal, že zajtra tam budú ležať kopy ranených a mŕtvych. Kedysi však bývalo zvykom, že o boji rozhodlo niekoľko vybraných bojovníkov… A chytil sa tejto myšlienky.
Na druhý deň zavčas rána oznamoval kráľovský roh do nepriateľského tábora, že domáci kráľ vyzýva veliteľa na rozhovor. „Je nám ľúto mladých ľudí, ktorí by padli v boji,“ povedal domáci kráľ pri stretnutí s nepriateľom,“ preto navrhujeme, aby o víťazstve rozhodli dvaja vybraní bojovníci z každej strany.“
Nepriateľský kráľ ponuku prijal. A tak na lúku medzi tábormi vypochodovali štyria bojovníci. Ostatní vojaci vytvorili okolo zápasiacich živú ohradu. Víťazom v zápase prvej dvojice sa stala domáca strana. Druhá dvojica bola vyrovnanejšia, no nakoniec padol aj druhý nepriateľský bojovník. Keď padal, zem zadunela a vyrazil z nej prúd vody. Kráľ nepriateľského vojska prijal porážku a dal zatrúbiť na odchod.
Na mieste boja postavili fontánu
Neskorší panovník, pravnuk spomínaného domáceho kráľa našiel v kráľovskom archíve opis tejto udalosti. Rozhodol sa postaviť na mieste boja fontánu. Fontána mala vysoký štíhly driek kamenného obelisku uprostred kresanej nádrže, do ktorej prúdila voda cez štyri kamenné levie papule.
Dlhé-predlhé roky slúžila fontána ľuďom i dobytku. Často sedával pri nej chromý žobrák a vyvolával: „Dajte almužnu chromému mrzákovi! Pánbožko vám to stonásobne vynahradí!“ Trhovci mu vďačne hodili do čiapky denárik, aby si naklonili trhové šťastie. Časom mu prischla prezývka: Žobrák od levov.
V tých časoch žilo v okolí mesta veľa zbojníkov. Dozvedeli sa, že žobrák je vraj bohatý. Raz vtrhli za ním do biedneho brloha a pýtali si peniaze. „Veď mám iba týchto pár denárikov,“ vyjachtal žobrák. Zbojníci mu presnorili vrecká, obrátili kuticu hore nohami, nič ale nenašli. Nasrdený vodca zbojníkov zareval: „Kto nám raz padne do rúk, ten nech sa rozlúči so životom!“ A neľútostné ruky zasadzovali žobrákovi smrteľné údery. „Pomstia ma!“ zachrčal žobrák z posledných síl, „pomstia ma moje levy!“ Keď dodýchal, zbojníci začuli za sebou hrozivé vrčanie. Otočili sa a skríkli od hrôzy. Pred dverami žobrákovej kutice stáli štyri levy s rozviatymi hrivami. Levy zrevali strašným hlasom a vrhli sa na zlosynov. Vo chvíli bolo po nich.
Potom sa levy znova vrátili k svojmu obelisku, sadli si k nemu zo štyroch strán a cez ich papule opäť prúdila dobrá čerstvá voda. Pastieri tam napájali kravy aj kozy a furmani svoje kone. Iba chromý žobrák sa tam už nikdy viac neukázal.
JOZEF KOČI
FOTO – ARCHÍV AUTORA
