FOTO – ARCHÍV
Myslíte, že máme byť v Bratislave na čo hrdí?
„Najviac na obnovené centrum. Naši priatelia zo zahraničia sa priznali, že sú až šokovaní, ako mesto rýchlo opeknelo a získalo novú tvár. Preto tiež dúfam, že mu to v novom volebnom období vydrží a jeho vývoj pôjde práve týmto smerom.“
Vaše obľúbené miesta?
„Pochopiteľne, rokmi sa to mení, ale teraz celkom určite jej okolie. Už preto, že s manželom a dcérkou potrebujeme občas z centra vypadnúť a že naozaj stačí iba pár minút, aby sme sa ocitli na Železnej studničke či na Kamzíku. To skutočne mnoho iných miest svojim obyvateľom nedokáže poskytnúť! No a nemôžem zabudnúť ani na Sandberg, Devínsku kobylu. Máme už rodinnú tradíciu, že sa tam vyberieme vždy na Veľkonočný pondelok. Vezmeme si nejaké rožky so šunkou, vyjdeme celkom hore, urobíme si piknik a je nám fajn!“
Vyrastali ste na Schiffelovej, dnes Sklenárovej ulici, patríte teda medzi sídliskové deti. Bolo to dobré?
„Bolo to výborné. Pretože tam bolo pre nás deti všetko! Stačilo pár minút a prišli sme k Štrkoveckému jazeru, celkom blízko sa nachádzalo kúpalisko Delfín, školy, peši sa dalo zájsť i do centra. V parku sme hrali volejbal, basketbal či vybíjanú a v zime sa zasa vyliala na rovnú plochu voda a my sme skúšali stať sa krasokorčuliarkami. No a keďže blízko bola tiež kablovka a jej štadión, chalani tam trénovali futbal. Práve odvtedy poznám aj Tibora Jančulu. Takže pojem sídlisko rozhodne nevnímam nijako pejoratívne a som presvedčená, že ako všetko, i život v ňom závisí od ľudí. A my sme mali to šťastie, že naši rodičia sa navzájom poznali, chceli vedieť čo a kde robíme a podporovali nás vo všetkom, čo bolo zaujímavé.“
Potom ale prišla stredná škola a sídlisko už nestačilo.
„Pravdaže, chodili sme do mesta. Do obchodov, kde bol omnoho menší výber než teraz, a predsa sme zvedavo skúmali, či náhodou nedostali niečo zaujímavé. Ale predovšetkým sme smerovali do kín. Najbližšie kino Nivy sme považovali za príliš obyčajné. Zato taká Praha, Pohraničník, Hviezda, neskôr obnovená Tatra… Dosť často sme sa vybrali aj na futbalový či hokejový štadión. Len tak. Zafandiť si. Pokiaľ ide o diskotéky a podobne, ja som si ich veľa neužila. Bola som vtedy členkou amatérskeho divadla, ktoré ma veľmi bavilo, a občas som si zašla aj do véčka. Tam sa dalo skvele vytancovať pri poriadnej hudbe a zároveň vždy stretnúť s niekým zaujímavým.“
Čo je najväčším nedostatkom nášho mesta?
„To, že na miestach, kde sa rozhoduje o jeho budúcnosti, často nesedia rodení alebo aspoň dlhoroční Bratislavčania. Potom by zrejme nedošlo ani k toľko spomínanému zničeniu podhradia, ale ani k niektorým súčasným stavbám, ktoré nemajú nijakú náväznosť na okolie a charakter mesta ako takého. Bratislava nie je väčšia ako napríklad švajčiarsky Bern. Ale tam určite nenájdete také zbytočne obrovské budovy, ako je naša nová Národná banka. Alebo ako novostavba Národného divadla, ktorej projekt síce vypovedá o megalománii minulého režimu, no my v jeho realizácii pokračujeme ďalej.“
Niečo „menšie“ vás netrápi?
„Majstri odpadu. Naši páni smetiari. Rada by som ich poprosila, aby už – česť výnimkám – konečne tiež začali mať Staré Mesto radi a aby jeho domy a brány neničili iba preto, že smetné nádoby musia občas dvihnúť, prípadne inak s nimi manipulovať. A keby všetko stihli bez zbytočného hluku a nadávok a do siedmej rána, ako majú, to by bolo priam úžasné.“
Autor: Jana Lukáčová
